Alzheimerova choroba

Obsah marcového dTestu

Aktuální číslo časopisu dTest 3/2024 Obsah marcového dTestu

Sdílejte

Publikované v časopise 9/2019

Dvadsiateho prvého septembra si pripomíname Medzinárodný deň Alzheimerovej choroby. Touto chorobou trpí každý piaty senior vo veku nad 80 rokov a každý trinásty človek starší ako 60 rokov. Je tak veľmi pravdepodobné, že sa s ňou v nejakej podobe, či už u seba, alebo niekoho blízkeho, stretne každý z nás.

Čo je Alzheimerova choroba?

Alzheimerova choroba narúša časť mozgu a zapríčiňuje pokles takzvaných kognitívnych funkcií, teda myslenie, pamäť a úsudok. Je najčastejšou príčinou demencie, ktorá väčšinou končí závislosťou chorého od každodennej starostlivosti inej osoby.

Alzheimerova choroba začína postupne, postihnutý často jej nástup ani nezaznamená. Najskôr sa mu zhoršuje krátkodobá pamäť, potom začína mať problémy so starostlivosťou o domácnosť, osobnou hygienou a pod. Neskôr má chorý problémy s vyjadrovaním, dokončovaním myšlienok, je tiež často zmätený. Postupne sa zmení celá jeho osobnosť a v posledných štádiách choroby už sa o seba nie je vôbec schopný postarať.

Choroba bola prvýkrát opísaná v roku 1907. Vtedy bola považovaná za vzácnu, teraz je, naopak, veľmi rozšírená (niektorou z foriem demencie trpí podľa ČALS len v Európe viac ako sedem miliónov ľudí).

Alzheimerova choroba je neurodegeneratívne ochorenie mozgu, ktoré zapríčiňuje poruchy pamäti a poškodzuje kognitívne, intelektuálne aj fyzické schopnosti. Je najobvyklejším typom demencie u seniorov nad 65 rokov veku. Výnimkou však nie sú ani štyridsiatnici s alzheimerom. S riaditeľkou Českej alzheimerovskej spoločnosti Martinou Mátlovou sme sa rozprávali o tom, aké sú varovné signály prepuknutia choroby alebo ako sa správať k príbuznému, u ktorého bolo ochorenie diagnostikované.

Existujú nejaké spôsoby, ako Alzheimerovej chorobe predchádzať, prípadne ako aspoň oddialiť jej vznik?

Áno. Všeobecne povedané hrá veľkú úlohu zdravý životný štýl. Dôležitý je jedálny lístok a aktivita duševná, telesná aj spoločenská. Veľmi podstatný je pohyb, úplne pritom stačí chôdza. Podstatné je venovať sa koníčkom a nestrácať kontakt s rodinou či priateľmi. Veľmi dôležité je starať sa o zdravie aj inak − strážiť si krvný tlak, hladinu cholesterolu a krvného cukru. Ideálne to podľa môjho robia staršie dámy z talianskeho letoviska, kam jazdíme na dovolenku − do tienistého píniového hája každý deň vytiahnu biely plastový stolík a celé popoludnie hrajú karty. Nie je pritom podstatné, či je to bridge alebo kanasta. Dôležitá je spoločná „duševná“ aktivita, ktorá im prináša radosť.

Je možné túto chorobu nejako liečiť? Aká je vôbec úspešnosť prípadnej liečby?

Alzheimerovu chorobu zatiaľ nie je možné vyliečiť, no je možné ju liečiť. Lieky, ktoré máme k dispozícii, nedokážu chorobu zvrátiť, dokážu ju však do určitej miery pozastaviť. Je preto dôležité, aby boli nasadené včas, v čase, keď choroba ešte príliš nepostúpila. Takzvané kognitíva môže predpísať neurológ, psychiater alebo geriater.

V akom veku sa obvykle u človeka objavia prvé príznaky Alzheimerovej choroby?

Alzheimerova choroba sa častejšie objavuje u starších ľudí. Takže zatiaľ čo v skupine ľudí starších ako 60 rokov sa demencia prejavila u každého trinásteho, u ľudí starších ako 80 rokov je to každý piaty a u ľudí nad 90 rokov veku dokonca každý druhý. No Alzheimerova choroba sa môže prejaviť aj u štyridsiatnikov. Platí, že ochorenie sa môže začať aj dvadsať rokov pred tým, než sa objavia prvé príznaky.

Česká alzheimerovská spoločnosť (ČALS)

V Česku pôsobí od roku 1997 ako občianske združenie, v roku 2014 sa stala všeobecne prospešnou spoločnosťou. Pôsobia v nej profesionáli − od gerontológov po sociálnych pracovníkov. Ich cieľom je pomáhať ľuďom s demenciou aj tým, ktorí sa o nich starajú.

ČALS vydáva najrôznejšie odborné publikácie a organizuje konferencie a kurzy týkajúce sa starostlivosti o človeka s demenciou, základov etiky a podobne. ČALS je členom významných zahraničných organizácií (Alzheimer Europe či Alzeimer’s Disease International), v jej čele stojí Mgr. Martina Mátlová. Viac informácií na www.alzheimer.cz.

Viac informácií na www.alzheimer.cz.

Môže človek sám na sebe spozorovať prvé príznaky ochorenia?

Medzi prvé príznaky Alzheimerovej choroby patrí zabúdanie. Problémy s pamäťou človek na sebe môže pozorovať, postupne stráca na svoj stav náhľad a je tak možné, že si ťažkostí všimnú skôr priatelia či členovia rodiny.

Ak u seba človek tieto príznaky zaznamená, akého lekára by mal so svojím podozrením navštíviť?

Náš systém je nastavený tak, že by mal najprv navštíviť praktického lekára. Ten by mal urobiť základné vyšetrenia a chorému následne odporučiť vyšetrenie u špecialistu − psychiatra, neurológa alebo geriatra. Ak je z nejakého dôvodu tento postup problematický (chorý nechce navštíviť svojho lekára alebo lekár nevenuje zabúdaniu dostatočnú pozornosť), je možné nechať si vyšetriť pamäť v rámci projektu Dni pamäti. Česká alzheimerovská spoločnosť v spolupráci so 40 organizáciami v celej Českej republike ponúka bezplatné vyšetrenie pamäti v nelekárskom prostredí. V prípade, že sú problémy s pamäťou merateľné, odporučíme vyšetrenému návštevu špecialistu a potom už všetko prebieha štandardne.

Koľko ľudí zhruba v českej spoločnosti aktuálne trpí Alzheimerovou chorobou?

Vo svojich odhadoch vychádzame z európskych prevalenčných štúdií. Podľa nich by v Česku malo s demenciou žiť viac ako 170 000 ľudí. Alzheimerova choroba je najčastejšou príčinou demencie, stojí zhruba za 60 % všetkých prípadov. To by znamenalo viac ako 100 000 ľudí len s Alzheimerovou chorobou.

Štatistiky uvádzajú, že sú chorobou viac postihnuté ženy ako muži. Je to tak a viete vysvetliť prečo?

Čiastočne platí, že ženy sa dožívajú vyššieho veku, v európskom priestore teda je žien s demenciou zhruba dvojnásobne viac ako mužov. To nevysvetľuje celý rozdiel, ktorý je stále predmetom skúmania.

Akú úlohu hrá v prenose tejto choroby dedičnosť?

Dedičnosť sa radí medzi takzvané rizikové faktory. Zdá sa, že väčšiu úlohu hrá v prípade, keď sa Alzheimerova choroba objavuje v mladšom veku. No aj v prípade, že sa v našej rodine vyskytla Alzheimerova choroba, netreba zúfať. Nie je, samozrejme, isté, že ak Alzheimerovu chorobu mala moja babička, budem ju mať aj ja. V mojom prípade má o to väčší zmysel zdravý životný štýl vrátane pravidelného pohybu.

Existujú nejaké rizikové faktory pre vznik Alzheimerovej choroby?

Medzi rizikové faktory sa radí vek, dedičnosť, životný štýl vrátane fajčenia či pitia alkoholu, nedostatok pohybu, nekontrolovaná cukrovka, neliečený vysoký tlak či cholesterol. Všeobecne platí, že čo prospieva srdcu, prospieva tiež mozgu (a samozrejme naopak).

Ak by niekomu z blízkeho príbuzenstva bola diagnostikovaná táto choroba, ako odporúčate reagovať a postupovať?

Všeobecne povedané: podľa štádia choroby. Pri začínajúcom ochorení je podľa mňa nutné prebrať všetky záležitosti, ktoré bude treba v budúcnosti rozhodnúť. Takýchto rozhodnutí chorý už neskôr nemusí byť schopný. Teraz je čas na to prebrať, ako si chorý predstavuje svoj ďalší život, a aj keď to môže znieť kruto, ako si predstavuje koniec svojho života. Kto by sa mal stať prípadne jeho opatrovníkom, komu dôveruje natoľko, že ho nechá za seba rozhodovať v prípadoch, keď jeho želania nebudú jednoznačné.

A je asi jasné, že v žiadnom prípade sa z človeka s demenciou nestáva malé dieťa. Zjednodušene povedané nie je dôvod začať na svoju mamičku šušlať. Zrejme by sme riskovali, že ju rozčúlite. Aj naďalej je potrebné brať vážne názory, nálady a želania chorého. A môže sa stať, že aktuálne želanie môže byť v rozpore s tým, čo si človek naplánoval na začiatku choroby, to potom môže byť pre milujúce rodiny ťažké rozhodovanie.

Prvá pacientka

Alzheimerovu chorobu prvýkrát opísal v roku 1907 nemecký psychiater a neuropatológ Alois Alzheimer. Ten publikoval prácu „O zvláštnej chorobe mozgovej kôry“, ktorá rozoberala ochorenie mozgu 51-ročnej ženy z psychiatrickej kliniky nemocnice vo Frankfurte nad Mohanom. Tá mala známky demencie, zhoršovali sa u nej schopnosti pamäti, reči či úsudku. Degeneratívne zmeny v mozgu následne spôsobili zhoršenie samostatnosti pacientky. Po jej smrti doktor Alzheimer analyzoval ženin mozog, ktorého kôra bola v porovnaní so zdravými ľuďmi výrazne tenšia. Na základe práce doktora Alzheimera sa až do súčasnosti používa na pomenovanie najčastejšej formy demencie jeho meno.

Ako by v ideálnom prípade mal reagovať sám dotyčný, ktorému bol Alzheimer, povedzme v prvom štádiu, diagnostikovaný?

Ťažko súdiť. Ak je to možné, je, samozrejme, dobré nevzdávať sa. Je užitočné zamyslieť sa nad svojím doterajším životom aj nad plánmi do budúcnosti. V prvom štádiu choroby sa dá ešte všeličo stihnúť. Chorý má spravidla ešte dosť síl, a tak si ešte môže splniť rôzne sny, na ktoré zatiaľ nedošlo. Zároveň nie je neskoro ani na zmenu životného štýlu − zdravá strava, pohyb a duševné cvičenia a tiež zbavenie sa zlozvykov, ako je fajčenie či pitie alkoholu, môžu skvalitniť ďalší život chorého.

Ako sa podľa vás zmenilo vnímanie choroby u verejnosti v posledných desiatich-dvadsiatich rokoch?

Myslím, že z Alzheimerovej choroby sa stal pomerne veľký strašiak. To nie je úplne nepochopiteľné. Choroba oberá človeka o to najcennejšie, čo má, o jeho myseľ. V prípade, že má chorý smolu na nepoučené okolie, môže kvôli chorobe stratiť tiež dôstojnosť. V anglosaskom svete sa nestretávame tak často ako u nás s démonizovaním choroby a chorých v médiách. Je to výsledok vývoja, ktorý je azda ešte pred nami.

Skutočne pribúdajú ľudia s alzheimerom, alebo sa o nich len viac hovorí a píše?

Ľudí s demenciou je v absolútnych číslach určite viac. To je dané starnutím populácie. Ako sme si už povedali, u ľudí starších ako 90 rokov postihuje demencia až polovicu populácie.

Ako je na tom Česko v počte ľudí s alzheimerom a starostlivosťou o nich v porovnaní s inými európskymi krajinami?

Počet ľudí s demenciou u nás zatiaľ stále iba odhadujeme. Zaujímavé je v tejto súvislosti jedno kritérium OECD, ktoré hovorí, že krajiny s 50 % diagnostikovaných neposkytuje ľuďom s demenciou kvalitné prostredie pre život. Je veľká otázka, či v Česku dosahuje „prediagnostikovanosť“ aspoň tých 50 %. Zaujímavé je v tejto súvislosti aj to, ako a či lekári oboznamujú chorého s diagnózou. Napríklad v Holandsku je samozrejmé, že každý chorý začuje svoju diagnózu z úst lekára, v Taliansku je častejšie informovaný starajúci sa člen rodiny, my sme niekde na polceste.

Vo Veľkej Británii po diagnostikovaní nasleduje návšteva poradenského centra, ktoré poskytuje tzv. postdiagnostickú podporu. To je vec, ktorá by bola veľmi užitočná tiež u nás. Alzheimerova choroba je naozaj veľkým zásahom do života chorého aj jeho rodiny a bez podpory okolia sa s ňou ťažko bojuje.


Prihlásiť