Raz sa prejesť a rok na to spomínať. To je jeden z nemilých prejavov sezónnosti ovocia, ktorý sa ľudia snažili dlhé veky prekabátiť. Ukázalo sa, že čím menej vody ovocie obsahuje, tým dlhšie vydrží, a tak sa objavili sušiarne a sušené jablká. Postupom času sa prišlo na to, že vodu je možné odstrániť aj rýchlejšie. Stačilo zrelé ovocie rozdrviť alebo rozvariť a následným pomalým varením odpariť toľko vody, aby sa výsledná hmota nemohla pokaziť. Nejakú chvíľu to trvalo, ale v porovnaní so sušením to bolo bleskurýchle. Tak vznikol slivkový lekvár, ktorý sa týmto spôsobom domácky aj vo vyššom množstve vyrábal dlhé storočia.
Tradične mal slivkový lekvár široké uplatnenie. Sladilo sa ním, pridával sa do kaší, koláčov, našli by sme ho v omáčkach pod mäso alebo ryby. Od lekvárov našich predkov sa ten súčasný líši aj vďaka záľube výrobcov pridávať do neho cukor alebo iné sladidlá. Jeho použitie znižovalo celkovú známku výrobku.
Náš test sa zameral na jednodruhový slivkový lekvár. V laboratóriu sme preto nechali overiť, či výrobcovia neklamali a nepridávali k slivkám aj jablkovú náhradu a či navážili toľko ovocia, koľko vyžaduje vyhláška alebo koľko sami spotrebiteľom sľubujú na obale. Na celkovej známke sa tiež podieľalo senzorické hodnotenie a (ne)prítomnosť prídavných látok. Ďalším zásadným parametrom kvality je refraktometrická sušina. Na obale je vyjadrená slovami "obsah prírodných sladidiel". Nejedná sa o množstvo pridaného cukru, ale o celkový obsah sacharidov vo výrobku. Sledovali sme tiež výskyt mykotoxínov a pesticídov.