Medzi najčastejšie používané metódy patrí sušenie paradajok na slnku, ktoré sa však hodí len v suchých oblastiach s intenzívnym svitom, alebo v prúde teplého vzduchu. Na zohrievanie vzduchu môže slúžiť buď elektrická energia, tak ako je to pri bežných domácich sušičkách, alebo sa konštruujú zariadenia, ktoré dokážu využívať silu slniečka. Teplo v nich zabezpečuje solárny kolektor, prúdenie vzduchu komínový efekt.
Dôležité je viac to, aby paradajky boli správne vysušené a nestali sa útočiskom pre plesne a kvasinky, aby si udržali sviežu farbu a uchovali čo najviac nutričného bohatstva. Sušené paradajky si totiž môžu do určitej miery niektoré žiaduce látky nielen zachovať (napríklad antioxidanty ako betakarotén, obmedzene vitamín C, polyfenoly alebo flavonoidy), ba dokonca ich aj koncentrovať − to je prípad farbiva lykopénu, ktoré dokáže odolať vyšším teplotám počas sušenia.
Samotnému sušeniu môže predchádzať ošetrenie paradajok oxidom siričitým, to sa však musí uviesť na obale. Tým sa zaistí, že sa z plodov vo finále nestanú nevzhľadné hnedé kúsky. Aj napriek preventívnemu ošetreniu však k zhnednutiu môže dôjsť – ak sa napríklad sušia príliš dlho alebo pri príliš vysokých teplotách.
Výrobcovia, ktorí sa chcú vyhnúť tomuto potenciálnemu alergénu, používajú niekedy pred sušením iba soľ alebo soľný roztok, ktoré pomáhajú dehydratácii. Soľ zároveň zabraňuje rastu mikroorganizmov, atraktívnu farbu však paradajkám nezaručí.
Sušené paradajky sa dajú kúpiť buď v suchej podobe, alebo naložené v oleji. Na nakladanie sa najčastejšie používa slnečnicový olej, niekedy s pridaním olivového, občas aj repkového. Olej tu funguje hlavne ako konzervačný prostriedok, ktorý má zaručiť dlhú trvanlivosť paradajok. Na sušených plodoch po ich vylovení síce zostáva, no s jeho konzumáciou sa príliš nepočíta.