Keď už doma nemáme vôbec nič na jedlo, dôjde aj na konzervu so sardinkami. Niekedy aj skôr. Malé rybky napchaté v kovovej krabičke (alias sardinky) patria k špajzovému inventáru mnohých domácností. A niet divu. Pokrmy z nich sú veľmi nenáročné na prípravu, nutrične nabité a chutné. Zrejme tiež významne prispievajú k viac ako piatim kilogramom rýb, ktoré priemerne zjeme za rok. Keby sme ich nejedli, ťažko by sme chápali význam slov „tlačiť sa ako sardinky“.
Sardinky často nakupujeme tak, že s vidinou nátierky vhodíme do košíka konzervu s rybičkami, ktorú vyberáme hlavne podľa typu nálevu alebo podľa toho, či sa jedná o tuniaka, sleďa alebo sardinky. Existuje však mnoho druhov rybičiek a pre spotrebiteľa nie je jednoduché sa v nich orientovať.
Príliš nápomocná nie je ani legislatíva, ktorá do výkladu rybičiek vnáša skôr hmlu ako svetlo. Nariadenie č. 2136/89 za pravé sardinky považuje iba ryby s názvom Sardina pilchardus žijúce v moriach obklopujúcich Európu (okrem Baltického mora), zároveň však povoľuje „sardinkami“ nazývať aj konzervy, v ktorých sú naložené iné druhy rýb.
My sme sa rozhodli poslať do laboratória najbežnejšie sardinky v oleji a vo vlastnej šťave s olejom. Podrobili sme ich skúškam na prítomnosť nežiaducich látok, dodržanie deklarovanej hmotnosti aj senzorickej kvality. Na najväčšie rozdiely sme narazili pri zmyslovom hodnotení. Testovania rybičiek sa ujalo päť odborných hodnotiteľov, ktorí ich ochutnávali a posudzovali chuť, vôňu, celkový vzhľad a konzistenciu.