Liečba popálenín vyžaduje celostný prístup

Obsah aprílového dTestu

Aktuální číslo časopisu dTest 4/2024 Obsah aprílového dTestu

Sdílejte

Publikované v časopise 4/2022

Drobné oparenia v kuchyni, alebo spálenie od slniečka na dovolenke poznáme skoro všetci. Veľká popálenina je však životným míľnikom s celoživotnými následkami. Aké rozsiahle popálenie sa dá prežiť a aké sú predpoklady? Kedy je pacient vyliečený a čo všetko preň naši odborníci na popáleniny robia? Aké má popáleninová medicína limity, a prečo pociťuje nedostatok mladých lekárov? Na naše otázky trpezlivo odpovedal prednosta Kliniky popáleninové medicíny Fakultní nemocnice Královské Vinohrady, doc. MUDr. Robert Zajíček, Ph.D.

Akými zraneniami sa zaoberá popáleninová medicína?

Riešime oparenie, popálenie plameňom, chemické úrazy alebo poleptanie, úrazy elektrickým prúdom. Teoreticky aj radiačné postihnutie, ale tých našťastie nie je veľa, niekedy sú to len prípady spôsobené ožarovaním u onkologických pacientov. Dostanú sa k nám aj niektoré typy omrzlín, keď je šanca na nápravu. Omrzlina je termické zranenie so stratou kože, podobne ako popálenina, len pôvodca je odlišný. Pokiaľ pacient nemá už sčernelé nohy, ktoré je možné amputovať kdekoľvek inde a je šanca zachovať kožný kryt omrznutého miesta, snažíme sa mu pomôcť. Keď niekoho strhne autobus, ťahá ho a on z toho má vyzlečenú kožu na dolných končatinách, stáva sa často naším pacientom. Popáleninová medicína zahŕňa aj netermické straty kožného krytu, ktorých našťastie nie je veľa. Ide napríklad o ochorenie, pri ktorom si vezmete bežný liek a v reakcii naň sa úplne celá vyvlečiete z kože a zasiahne to aj sliznicu. Z lekárskeho hľadiska ide o veľmi zaujímavú chorobu – človek vyzerá ako popálený, ale nie je to popálenina, iba akási alergická reakcia na podaný liek. Na dermatológii majú aj takých pacientov, ktorí v dôsledku autoimúnneho procesu stratia pokožku a o ktorých sa snažíme starať. Na našej klinike sú na to vhodné sály, príslušné zariadenia a máme skúsenosti s takýmto typom rán. Možností uplatnenia popáleninovej medicíny je pomerne veľa.

Doc. MUDr. Robert Zajíček, Ph.D.

Od roku 2015 je přednostou Kliniky popáleninové medicíny pražské Fakultní nemocnice Královské Vinohrady a 3. LF UK. Svému oboru se věnuje už 23 let. Specializuje se na komplexní léčbu popálených pa-cientů. Absolvoval zahraniční odborné stáže, zúčastnil se mnoha mezinárodních vědeckých setkání, je autorem řady vědeckých publikací a učí budoucí lékaře. I přes své četné administrativní a manažerské povinnosti neustále pracuje s kolegy, operuje, slouží na klinice. V roce 2003 se podílel na založení neziskové organizace Bolíto, která pomáhá nejen dětským pacientům po propuštění z popáleninové léčby. Jeho pracovnu zdobí veselé kresby dětských pacientů a obří akvárium překypující životem.

Neustále hovoríte o koži...

Koža je povrch celého tela a je to jeden z najdôležitejších orgánov. Pozrime sa na to napríklad zo stránky neurologickej – na jednom štvorcovom centimetri pokožky je toľko receptorov! Odovzdávajú všetky informácie o dotyku, vibráciách, tlaku, teple, chlade, bolesti, polohe tela. Píše sa, že 10 % kapacity mozgu dostáva informácie o okolitom svete z pokožky. Pridajte k tomu potrebné zmeny teploty, termoreguláciu, potenie. A teraz si predstavte, že vám to chýba... Pokožka je podceňovaný orgán. Všetci riešime oko, ucho, ruku, ale tu je niečo, bez čoho sa skrátka vôbec nezaobídeme.

Ako si máme predstaviť prvý, druhý alebo tretí stupeň popálenia? Čo všetko má vplyv na závažnosť termického poranenia?

Stupne popálenín vypovedajú o hĺbke poranenia. V Nemecku sú štyri, u nás tri, v Amerike ich zjednodušujú na dva. My používame starú klasifikáciu, aby sme si rozumeli s lekármi, ktorí používajú klasické určovanie, teda 1., 2. a, 2. b a 3. stupeň. Ide o historicky vytvorenú klasifikáciu, aby sme nemuseli používať odborné pojmy a dorozumeli sa zjednodušene. Keď sa popálite na slniečku, ide o 1. stupeň – nič vážne sa nedeje, trpí len pokožka. Druhý stupeň už zasahuje do hlbšej vrstvy, ktorá sa volá škára, tretí stupeň znamená, že všetky vrstvy kože sú preč. Ja prvý stupeň nevídam, pretože popáleninára zaujímajú až stavy od druhého stupňa. Pri ňom je možné ešte niečo robiť, aby sa koža zachránila a aby sa následne sama obnovila. Robíme všetko pre to, aby sa rana zahojila sama, pomáhame jej. Pri treťom stupni popálenia sa musia operatívne odstrániť zvyšky spálenej kože, pretože tam môžu byť baktérie a z mŕtvej pokožky sa do tela dostáva veľké množstvo toxínov a škodlivých látok. Treba na miesto dať kožu novú – kožný štep, kožný transplantát.

Podstatná je tiež plocha. Závažnosť sa označuje v percentách povrchu tela, ktorý má skoro 2 m2, presnejšie 1,8 – 1,9 m2. Dlaň s roztiahnutými prstami tvorí zhruba 1 %. U dospelých berieme ako veľmi závažnú popáleninu na 20 % tela. To už je indikácia pre transport pacienta na špecializované pracovisko, pretože ide o hranicu, pri ktorej sa rozvinie šok. U detí je táto hranica nižšia, batoľatá berieme už od 10 %. Záleží to aj na množstve ďalších okolností – či sú na mieste schopní sa o popáleného pacienta starať, či je tam potrebný anesteziológ, ktorý vie pracovať s malými deťmi, či pracovisko disponuje expertným tímom, prostriedkami, materiálmi, ...

Hodnotíme tiež etiológiu, teda pôvod zranenia. Keď sa popálite elektrickým prúdom, máte malú povrchovú zmenu, ale vnútri môžu byť závažné zranenia. Poradie je teda vek – rozsah – etiológia – hĺbka – lokalizácia.

Hrá teda rolu aj miesto popálenia a vek pacienta?

Samozrejme. Najhoršie sú popáleniny tváre a krku, pretože pacient opúcha a nastáva riziko, že sa bude dusiť. Potom ruky, pretože ich veľmi veľa používame a nohy, najmä od členkov dole, pretože ich potrebujeme na chodenie. Komplikovaná je oblasť genitálií, a to kvôli infekcii. Pacientov s takýmito úrazmi prijímame bez ohľadu na rozsah popálenia, pretože ich ošetrovanie je náročné a je ťažké zvládnuť riziká. Záleží aj na veku, ako som spomenul. Čím ste starší a čím ste menší, tým môžu menšie komplikácie vyvolať veľké komplikácie. Najlepšiu prognózu mávajú tínedžeri vo veku zhruba 12 – 15 rokov, pretože ešte nie sú zaťažení komplikáciami dospelých – obezitou, vysokým krvným tlakom, srdcovými problémami a ďalšími chorobami, ktoré naberáme v priebehu života.

Ako sa popáleninový úraz líši od iného zranenia alebo príhody, ktorá vyžaduje chirurgický zákrok? Narazila som na termíny popáleninový šok, alebo choroba z popálenia – ako si ich máme predstaviť?

Popáleninový šok je kombinácia niekoľkých šokov dovedna. Pri šoku principiálne dochádza k zlému prekrveniu tkanív. Tie nedostávajú dostatok kyslíka a nemôžu správne fungovať. Súčasťou popáleninového šoku je aj strata tekutín cez popálenú plochu. K tomu sa pridáva aj šok tzv. distributívny – z popálených plôch sa uvoľňujú toxické látky, ktoré spôsobujú priepustnosť ciev a následný opuch. Spojí sa to s kardiogénnym šokom, ako keď máte zlyhanie srdca – toxíny z popálenín pôsobia na srdcový sval, ktorý je potom ako omráčený a nie je schopný efektívne prečerpávať krv. Všetky tieto šoky dokopy tvoria popáleninový šok, ktorý má inú dynamiku, inú rýchlosť a vyzerá inak, ako každý z nich osobitne. Navyše to veľmi bolí, čo je ďalší faktor, ktorý v tom zohráva úlohu.

Choroba z popálenia je všetko, čo popálenie prináša. Popálenina nie je len poranenie pokožky – pacient potrebuje liečbu šoku a má problém s infekciou, pretože prišiel o kožnú bariéru, všetko sa spája dokopy. Kus spálenej kože odstránime ľahko, ale liečime aj to, čo spálenie pokožky v organizme spôsobí. Trvá dlho, kým z toho človeka dostaneme.

V akom štádiu je možné považovať popáleninu za vyliečenú?

Vážnejšiu popáleninu v istom zmysle nevyliečite nikdy natoľko, aby sa všetko vrátilo do pôvodnej podoby. Následky sú celoživotné, prinajmenšom v podobe jazvy. Od nás odchádzajú ľudia často v stave, ktorý nie je z laického pohľadu úplne optimálny, pretože následky sú dlhodobé. Keď si zlomíte stehennú kosť, tak vám to dajú dohromady, rehabilitujete a za tri roky vôbec nemusíte vedieť, že ste si niečo zlomili. Keď sa popálite, tak to viete ešte po 10 rokoch a možno sa už nikdy nevyzlečiete do plaviek kvôli jazvám.

Robí nám veľkú radosť, ako sa s tým dokážu niektorí pacienti vyrovnať, ako s tým dokážu žiť a vrátiť sa do spoločnosti, je to úplne úžasná vec. O to sme nešťastnejší z niekoho, kto toto nedokáže a stále sa k nám vracia. Snažíme sa s tým bojovať a robiť úplne všetko. Ale je to aj sociálny aj osobnostný problém... Sme tu stále v takom domčeku, kde sú všetci popálení, a dokým sú na klinike, nevnímajú problém tak, ako keď na nich dopadne po prepustení. Užijete si bez ostychu pobyt na pláži, kde všetci okukujú váš zjazvený chrbát, hrudník, krk a ste tam jediný taký? Mimo kliniku sa pacient musí so všetkým pobiť naostro. Rozsiahle popáleniny často spôsobujú životnú traumu. Po povrchnom obarení, alebo inom popálení, ktoré sa zahojí a následky nie sú vidieť, zostáva prinajmenšom spomienka na bolesť a pobyt v nemocnici.

Je možné hovoriť o nových trendoch v popáleninovej medicíne?

V posledných desaťročiach sme dosiahli určitý chirurgický vrchol a už nemožno zachrániť viac ľudí, ako zachraňujeme. Popálenie 80 – 90 % povrchu tela je vo vyspelých krajinách sveta maximum, aké sú pacienti schopní prežiť za určitých okolností. Nemôžeme zvládnuť stopercentnú kožnú stratu, teda keď pacient príde o všetku kožu. To je náš limit. Preto čakáme na umelú kožu, ktorú dokážu v laboratóriu pripraviť na mieru. Objednáme si plochu, farbu, upresníme detaily a dostaneme to. Koža je však veľmi komplikovaný orgán – má napríklad vlastné žľazy, nervy atď. a prebieha v nej veľa interakcií. Kožné banky nie sú vždy ideálne riešenie. Je to teda hudba budúcnosti a ja verím, že veda to určite vymyslí.

Premýšľame, ako ísť ďalej a celý odbor, rovnako ako chirurgia všeobecne, mení svoj prístup, obracia sa inam. Snažíme sa sústrediť na následnú kvalitu života svojich pacientov. Cieľom našej práce predsa nie je len zahojiť rany, ale aj vrátiť človeka na rovnaké miesto v spoločnosti, pokiaľ to len trochu ide. Aby napríklad rómske dievčatko s amputovanou nožičkou po meningokokovej sepse chodilo bez problémov s protézami do školy, vyrastalo normálne a žilo bežný život. Alebo aby chlapček, ktorý si upiekol ručičku v hriankovači a zložito sme mu zachraňovali pršteky, mal potom tú správnu rodinnú starostlivosť a netrpel zranením až do staroby. Sústredíme sa na to, aby pacienti mali lepšie jazvy a lepšiu svalovú hmotu, aby mohli rýchlo rehabilitovať, aby sa dokázali vrátiť do života aj zo stránky psychickej a psychosociálnej.

Stále sa vraciame k téme uzdravenia. Kedy je teda popálený pacient skutočne vyliečený?

To je ťažká otázka, pretože v tom nie je hranica. Náš odbor sa líši od ostatných holistickým prístupom, ktorý tu zaviedla profesorka Radana Königová. K nám sa pacienti vracajú celý život a na liečbe sa podieľa obrovské množstvo ľudí. Naša klinika má zhruba 250 zamestnancov, chirurgov popáleninárov je desať. Na výkon operačného tímu aj s anestéziológom nadväzuje intenzivista, rehabilitácia, práca sociálneho pracovníka, nutričného terapeuta, mikrobiológa, psychológa a mnohých ďalších. Kľúčová v celom procese je aj práca sestier. Súčasťou tímu je aj etik, pretože riešime veľa etických problémov. Snaha je obsiahnuť všetko a každý hrá v príbehu pacienta svoju dôležitú úlohu, aby bol výsledok dobrý, a to vrátane pani, ktorá umýva sálu a odnáša kýble s nasiaknutými obväzmi.

Myslíme na to, čo bude s pacientom o rok aj ďalej. Liečime napríklad mladého muža s 80 % popálenín tretieho stupňa, strávil u nás snáď sedem mesiacov. Zachránili sme ho vďaka najmodernejším technológiám a postupom, ale bolo to veľmi náročné. Je tým samozrejme postihnutý, pretože má zjazvené štyri pätiny tela, z dlhodobého ležania má ochabnuté svaly, dlhodobý umelý spánok tiež spôsobuje problémy. Mladý chlapec, ktorý si staval domček, pracoval ako remeselník – a čo s ním bude ďalej? Nechceme, aby skončil niekde skrčený doma a pozeral sa na televíziu. Chceme, aby pokračoval vo svojom živote, aby znovu pracoval tak, ako predtým, aby to fungovalo. K tomu je potrebné mať dostatočnú rehabilitáciu a napríklad elastické jazvy, čo možno dosiahnuť novými technológiami. Preto sa k nám stále vracia, my ho vedieme, sledujeme a včas zasiahneme, keď je nutné niečo upraviť. Kontrolujeme metabolizmus, pretože doň úraz zjavne zasiahol. Za naším psychológom chodia pacienti aj so svojou rodinou. Jazvy pracujú, preto časom vznikajú obmedzenia pohybu – to potom tiež riešime.

Pokiaľ má pacient popálené dýchacie cesty a hrozí riziko, že sa bude pľúcne tkanivo fibrotizovať čiže zjazvovať, tak ho dispenzujeme na pľúcnom oddelení. Máme projekt, ktorý sleduje srdcovú činnosť pacientov. Popáleninový úraz veľmi zaťažuje srdcový sval a myslíme si, že takíto ľudia majú vyššie riziko rozvoja srdcových problémov. Sledujeme ich teda na kardiológii, aby sme predchádzali problémom a mohli zasiahnuť včas.

Pozeráme sa za horizonty nemocnice. O niektorých pacientoch, najmä pri veľmi komplikovaných prípadoch, na ktorých všetci trávime veľa času a zaberú nám obrovské množstvo energie, vieme skutočne veľa. Čím viac poznáme ich osudy a príbehy, komunitu, rodičov, partnera, fungovanie rodiny, tým skôr im dokážeme pomôcť aj v budúcnosti.

Kde hledat informace

Informace o první pomoci při popáleninách u dětí i dospělých a rady, jak předcházet popáleninám v domácnosti, najdete na internetové adrese 70stupnu.cz. Projekt je součástí aktivit neziskového spolku Bolíto, který pomáhá popáleným dětem především po psychosociální stránce a je úzce propojený s Klinikou popáleninové medicíny FNKV. Návod účinné první pomoci lze na těchto stránkách rovněž stáhnout ve formátu pdf.

Je návrat do života ovplyvnený vekom?

Áno. Je to obzvlášť zaujímavé u detí, pretože ešte rastú a menia sa. Keď sa popálite v 5 rokoch, je to iné, ako keď máte 15 rokov. Problém so vzhľadom býva v dospievaní oveľa vážnejší, ako v útlom detstve. Jazvy vieme zredukovať, ale nevieme vrátiť kožu do pôvodného stavu. Predstava, že to vyrieši plastický zákrok, je naivná a nemôžeme to nikomu sľubovať. Jazvy budú, otázka je však aké – ako budú viditeľné, ako budú fungovať, ako ovplyvnia funkciu napríklad rúk, alebo inej časti tela. Rozdiely vidíme aj v oblasti psychiky. Šesťročné deti sa niekedy perfektne adaptujú na následky úrazu, chodia normálne do školy a nevšímajú si ich. V dospievaní sa to mení, vo veku hľadania partnera tiež. Preto sú väčšie popáleniny u detských pacientov skutočne celoživotným príbehom.

Dospelí majú viac životných skúseností, no u mladých sa ešte len čaká, čo prežijú. A ich svet je veľmi zameraný na „good looking“. Musíte mať všetko pekné, cool, krásne veci – kazí vám to však škaredá jazva. Nie je jednoduché sa s tým pobiť v období, keď sa vytvárajú hodnoty, názory a nadhľad. Niektoré veci tu boli vždy, v súčasnosti sú však požiadavky krásy posilnené komunikačnými možnosťami, sociálnymi sieťami. Naši pacienti sú pod spoločenským tlakom a ich jazvy sú preto funkčný aj estetický problém.


Ako im pomáhate?

Vykročenie za hranice základnej starostlivosti, za múry kliniky a celostný pohľad na problémy popáleného človeka sú známkou vyspelej spoločnosti. Pred dvadsiatimi rokmi sa ma niekde v Nemecku tamojší šéf popálenín pri obede spýtal, čo robíme pre deti po prepustení z nemocnice, aké máme spolky. Nerobili sme nič. Uvedomil som si, že musíme. V roku 2003 vznikla naša nezisková dobrovoľnícka organizácia Bolíto, ktorá sa venuje popáleným deťom. Organizujeme pre ne kempy, tábory, pobyty pri mori v Bulharsku, rehabilitácie, chodíme s nimi do prírody a snažíme sa ich podporovať. Býva to skupina 15 – 20 sociálne hendikepovaných detí, všetko majú hradené, stará sa tam o nich psychológ, naše sestry, pripravujeme im program, veľmi sa snažíme.

Na fungovaní Bolíto sa podieľajú ľudia od nás, rodičia, ale aj ďalší ľudia, ktorých to baví. Všetko robíme vo svojom voľnom čase, ktorého nie je veľa. Tým je to cennejšie, pretože ľudia, ktorí pracujú na klinike, sa venujú deťom aj mimo nej. Nikto nedostane ani korunu, žiadny benefit z toho nemáme. Všetky prostriedky sú určené na pomoc. Máme sponzorov, otvorené účtovníctvo, transparentný účet. Práca na klinike aj to, čo robíme potom, k sebe patrí. Som hrdý, že personálu nie je jedno, čo s pacientmi ďalej bude a angažuje sa v podporných spolkoch.

Už máme aj pacientov, ktorí boli v detstve popálení, vyrástli, prešli pubertou a hovoria: „Vy sa tu staráte o tých drobcov, no my sme mali problémy aj potom, keď sme dospievali. Na tábory sme nechodili, pretože sme mali skoro 16 rokov, a v tom čase to začalo byť ťažké.“ Máme plno preživších, ktorí sa starajú o iných preživších, pretože si všetkým prešli a vedia, aké to je a ako pomáhať. Majú vlastnú platformu Burn Fighters pridruženú k Bolíto. Takže ideme ďalej.

Čo zahŕňa prevencia popálenín?

Naše snahy o celistvý prístup aj v sociálnom kontexte zahŕňajú samozrejme aj prevenciu. Jedno euro na prevenciu ušetrí štyri eurá na liečbu. Veľký zmysel to má najmä u detí. Máme dve kampane. Veľmi úspešní sú naši vagonári, nájdete ich na internetovej adrese vagonari.cz. Snažíme sa tam ovplyvniť mládež, ktorá lezie na vagóny, kde dochádza k zlým a úplne zbytočným úrazom, ktorých nie je málo. Takíto pacienti majú polámané rôzne kosti, sú veľmi popálení, ležia u nás dlho a majú ťažké následky. Sú to väčšinou tínedžeri. Behajú po staniciach, strieľajú guličkami, alebo si robia selfíčka. Zapôsobiť na teenagerov je však výzva. Nepomôže zakazovať, alebo radiť. Spomeňte si na film Obecná škola – riaditeľ varuje pred olizovaním namrznutého zábradlia, ale chlapci si to predsa musia vyskúšať a primrznú im tam jazyky. Využili sme preto sociálne siete, pomohli nám youtuberi a ich prepracovaný, ani nie polminútový videoklip mal 5,5 milióna zhliadnutí. Zistili sme od preživších, ktorí sa takýmto aktivitám venujú, ako vnímajú svet, prečo to robia. Väčšinou hovorili, že chodia v partiách, je tam trochu násilia, ide o trošku sociálne vylúčenejšie oblasti, fotia sa, lezú na vlaky a nevedia, že sú tam drôty a že môže vzniknúť elektrický oblúk. Vytvorili sme príbeh, s ktorým sa môžu identifikovať – to som ja a takto hlúpo to môže skončiť, nesmiem to robiť. Na webovkách sú aj príbehy tých, čo to prežili a rozprávajú o tom.

Ďalšia kampaň sa týka oparených batoliat, volá sa 70 °C a na adrese 70stupnu.cz je tak v češtine, ako aj v slovenčine a angličtine. Zameriava sa na mamičky a snaží sa ich presvedčiť, že môžu zmeniť niekoľko drobných vecí v domácnosti, ktoré výrazne znížia riziko úrazu ich detí. Nejde o to, že by niektorá bola dobrá, alebo zlá mama, jednoducho treba dávať pozor. My ich na klinike vidíme a pýtame sa ich, čo sa stalo, ako a prečo sa ich dieťa dostalo k nám. Potom to môžeme ukázať ostatným. Mierime na normálnu mamičku, ktorá žije napríklad v menšom meste, má malé deti, tie sú choré, hnevajú, lietajú, strhávajú rôzne veci,... . Je tam veľmi zrozumiteľne spracovaná informácia o prvej pomoci. Oparených batoliat je stále relatívne veľa. Nie je to vždy závažná trauma, ale bolí ich to, musia ísť k nám, dlho ležia v nemocnici a nie je to jednoduché.

Ako máme reagovať, keď sa niekto v našej blízkosti popáli?

To je téma na hodinovú prednášku. Na internete je veľa rád, aj veľa nezmyslov. My sme správne postupy zjednotili a zhrnuli na 70stupnu.cz. Prečítate si tam, ako rozpoznať stav, keď musíte zavolať doktora alebo záchranku, ako a kedy chladiť, ako dlho chladiť, čo na to popálené miesto nedávať a čo áno, na čo si dať pozor.

Chladenie popáleniny zníži opuch a bolesť, ale chlaďte s rozumom. Neprechlaďte. Keď sa oparí batoľa a strčíte ho do studenej vane, tak mu nepomôžete, pretože sa signifikantne celé podchladí. Pri malých domácich popáleninách je chladenie dobrá prvá pomoc. Keď ide o väčšie, alebo hlbšie popálenie, ktoré nezvládnete doma ošetriť obyčajnou náplasťou, bežte k doktorovi, pretože on je schopný ranu sterilne ošetriť.

Pri obarení žehličkou, kávou alebo pri varení, keď popálenina nie je veľká alebo hlboká, môže nastať problém v okamihu, keď sa do nej dostane infekcia. Infekcii nemožno účinne zamedziť v domácich podmienkach. Chirurg však vie pľuzgier prepichnúť, ošetriť, dať antiseptickú masť, zaviazať – aj pri tej malej popálenine to potom prebehne bez komplikácií. V okamihu, keď situácia presiahne rámec vašej domácej lekárničky, určite navštívte alebo zavolajte doktora. On potom posúdi, či vás treba poslať k popáleninárovi. Doma je dobré popáleninu s pľuzgierom vždy obviazať, pretože existuje riziko mechanického poškodenia. V noci sa pľuzgier prilepí na tričko, strhne sa a vznikne rana vystavená ľahkému zavlečeniu infekcie. To všetko sú však iba zjednodušené a schematické rady, vždy existujú výnimky.

Na akej úrovni je naša popáleninová medicína?

U nás robíme medicínu na svetovej úrovni. V Českej republike sú tri špecializované pracoviská popáleninového lekárstva – v Brne, v Ostrave a to naše. Pražská vinohradská klinika má obrovskú spádovú oblasť – 9 krajov a 6 miliónov obyvateľov. Máme veľmi podobné výsledky ako lekári vo vyspelejších krajinách a rovnakú úmrtnosť, ale prostredie nie je pre pacientov úplne ideálne. Aj to sa však mení. Tento rok sa začne veľká rekonštrukcia našej kliniky, ktorá má byť hotová do konca roku 2023. Boli sme vybraní ako jediné centrum vo východnej Európe, ktoré bude mať akreditáciu Európskej popáleninovej spoločnosti pre prípad hromadného nešťastia. Na severe, juhu, západe, východe a v centre Európy bude sieť centier, ktoré budú zvládať starostlivosť o pacientov v určitej kvalite a keď bude ľudí veľa, budú si ich odovzdávať.

Nás vybrali ako prestížne etablované pracovisko pre východ – teritoriálne to zodpovedá celej oblasti postkomunistických krajín, okrem bývalého východného Nemecka. To je pre nás obrovská prestíž aj dôvod všetko prestavať, pretože klinika bola postavená v 80. rokoch, a preto nemôžeme v súčasnej budove, so súčasným zariadením zvládať všetko tak, ako voľakedy. Budeme mať aj vlastný heliport, čo je dobre, pretože máme veľké množstvo príletov a budeme tak nezávislí od heliportu nemocnice. Rozhodnutie Európskej popáleninovej spoločnosti je výbornou známkou pre našu republiku aj pre českú popáleninovú medicínu. Verím, že sa tým kvalita starostlivosti výrazne posunie dopredu.

Aký je záujem o popáleninovú medicínu medzi nastupujúcimi lekármi?

Veľmi malý. Ide o superšpecializovaný odbor, je to nadstavba nad chirurgiou. Človek musí byť najprv hotový chirurg, až potom môže absolvovať certifikovaný kurz a robiť popáleniny. V súčasnosti je vo všeobecnosti málo chirurgov, pretože je to náročné a medikom sa do toho nechce. Vyselektovať z nich dostatočný počet popáleninárov je preto ťažké. Znamená to zaviazať sa jednému odboru a jednému pracovisku. Mám pocit, že skôr utekajú k ľahším veciam. Keď sme my končili školu, tak sme všetci chceli operovať... . Dnes je skrátka menej ľudí, ktorí k tomu lipnú a pociťujeme nedostatok mladých popáleninárov, ktorých by práca bavila. U nás nie je možné pracovať s tým, že je to obyčajná práca, musíte byť fanúšik. Je tu neustály vývoj, veci sa menia, pacienti sú komplikovaní, nároční a dlhodobí. Neodchádzajú s drobnou jazvičkou, majú ťažké osudy, nesú si to do života. Zomierajú deti aj mladí ľudia.

Ako to všetko zvládate?

Takisto ako všetci ostatní. Veľa ľudí má náročné zamestnanie. Každý niečo robíme, je to práca ako každá iná. Mám normálny život – vychovávam svoje deti, hrám tenis. Ale nedá sa úplne zabudnúť na osudy pacientov. Predstava, že sadnem do auta, otočím kľúčikom a vymažem ich z hlavy, je nereálna. Nie je to možné. Človek si stále nosí trochu práce so sebou a premýšľa o tých ľuďoch, o ich osudoch, čo pre nich môže, alebo nemôže urobiť, aká je situácia. Asi to tak má byť. K našej práci to patrí.


Prihlásiť