Starostlivosť o zvieratá

Obsah augustového dTestu

Aktuální číslo časopisu dTest 8/2021 Obsah augustového dTestu

Publikované v časopise 7/2021

Nejaké domáce zviera chová viac ako polovica Čechov. Aký dôležitý je správny výber konkrétneho maznáčika, s ktorými chorobami sa častejšie stretávajú psy a mačky v meste v porovnaní s tými žijúcimi na dedine alebo ako prepraviť k veterinárovi rybičky? Pýtali sme sa prezidenta Českej asociácie veterinárnych lekárov malých zvierat MVDr. Miloša Urbana.

S ktorými ťažkosťami oblasť veterinárneho lekárstva v súčasnosti najviac zápasí?

Veľkú časť problémov máme spoločnú so všetkými profesiami v Českej republike. Týkajú sa nefunkčnej štátnej správy, čo sa v plnej nahote prejavilo pri nezvládnutí epidémie COVID-19, a to v celosvetovom porovnaní. Počty zomretých a diera v štátnom rozpočte hovoria jasne. Ťažia nás aj kvantá zákonov, ktoré regulujú našu činnosť. Ich zmeny nestíhajú sledovať ani právnici, nieto veterinári, ktorých poslaním je, samozrejme, niečo iné. Stretávame sa aj s nedostatkom mladých kolegov, teraz prevažne kolegýň nastupujúcich do profesie. Štúdium veterinárneho lekárstva je síce populárne, ale prax už menej. Vyžaduje dlhý pracovný čas, obzvlášť v teréne a v malých mestách, kde nie je možné pracovať na zmeny. Finančné ohodnotenie v porovnaní s inými profesiami, ako sú napríklad IT špecialisti, právnici, lekári alebo manažéri, donúti mnohých absolventov opustiť prax.

Problémy majú veterinári, takisto ako všetky pomáhajúce profesie, aj s psychickým vyhorením. Tak dlho sa venujú len pomáhaniu zvieracím pacientom, že nestíhajú dbať na osobnú psychohygienu, zanedbávajú rodinu, svoje koníčky, až nakoniec musia profesiu opustiť. Bohužiaľ, patria medzi jednu z profesií s najvyšším počtom samovrážd.

Ovplyvnila činnosť veterinárnych lekárov už spomínaná pandémia koronavírusu? Ako?

Áno, ovplyvnila. Negatívne všetkými reguláciami potrebnými na obmedzenie šírenia COVID-19. Našťastie,  nemuseli sme svoje praxe zavrieť, ako napríklad reštaurácie a hotely, ale platili sme za to zvýšeným nebezpečenstvom nakazenia sa pri dennom kontakte s klientmi, keď pri ošetrovaní pacientov ťažko môžete dodržiavať odporúčané odstupy. Bohužiaľ, napriek opakovaným žiadostiam Komory veterinárnych lekárov, sme neboli zaradení medzi preferované profesie na očkovanie.

Ďalší vplyv pandémie sa prejavil vo zvýšenom počte domácich zvierat, najmä psov, ktoré si ľudia zaobstarali zrejme kvôli nariadenému obmedzeniu kontaktov. Aj psie útulky sa vyprázdnili. Nemám o tom žiadne štatistiky, ale sú to trendy tak z mojej praxe, ako aj z praxe kolegov.

MVDr. Miloš Urban

Vyštudoval Vysokú školu veterinárnu v Brne, pracoval ako praktický obvodný veterinár, referent oddelenia Vedecko-technického rozvoja Štátnej veterinárnej správy ČR. Od roku 1991 doteraz pôsobí ako praktický veterinárny lekár so zameraním na malú prax a kone. Je prezidentom Českej asociácie veterinárnych lekárov malých zvierat, členom Českej hipiatrickej spoločnosti či European Society of Veterinary Dermatology. Absolvoval kurz veterinárnej dermatológie organizovaný Európskou školou pre pokročilé veterinárne štúdiá (ESAVS) aj Kurz intenzívnej starostlivosti a medicíny v kritických situáciách (usporiadaný tiež ESAVS). K jeho záľubám patrí napríklad tanec, cyklistika, jazda na koni, zjazdové aj bežecké lyžovanie, kajak na divokej vode a cestovanie.

Ktoré zviera je najnáročnejšie na liečenie a prečo?

To sa nedá jednoznačne určiť. Každý prípad je iný a úspešnosť liečby záleží na spolupráci veterinára, chovateľa a pokročilosti problémov pacienta. Základom je otvorená komunikácia tak na začiatku pri pátraní po príčinách problémov pacienta, ako aj v priebehu liečby a dodržiavanie odporúčaní ošetrujúceho veterinára.

S ktorým zvieraťom sa vám, naopak, pracuje najľahšie?

Najjednoduchšia práca je s dobre socializovaným a vychovaným pacientom. Ak sa bojí a nie je možné naň siahnuť, prípadne ak sa ho bojí aj majiteľ, tak je pomoc niekedy veľmi náročná. Ideálne je, keď majitelia zvládnu, pokiaľ je to možné, do veku štyroch mesiacov šteňatá aj mačiatka navyknúť na všetky situácie, v ktorých sa môžu ako dospelé ocitnúť. Či už je to cestovanie dopravnými prostriedkami, autom, spoločnosť iných ľudí, zvierat, návšteva u veterinára a tak ďalej. Ideálnym prostriedkom sú pre naočkované šteňatá školičky alebo cvičiská, kde sa oťukajú tak majitelia, ako aj šteňatá.

Akú najťažšiu operáciu ste robili počas svojej praxe?

Najťažšia operácia je tá, ktorú si nemôžete rozmyslieť a naplánovať a pri ktorej dôjde ku komplikáciám.

Zranilo vás niekedy nejaké zviera?

Našťastie ma len párkrát pohrýzol zle vychovaný a psychicky nevyrovnaný pes. Škrabance od mačiek nepočítam, ale je ich čím ďalej, tým menej. Bojazlivé mačky si napríklad pri odberoch krvi balíme do deky. Sú v nej pokojnejšie a my si ohraničíme hlavu a obnažíme len labku, ktorú potrebujeme. Spokojnejší sú pacienti, majitelia aj my.

Čo je na práci veterinára celkovo najťažšie?

Opäť, takisto ako v iných profesiách – komunikovanie s ľuďmi. Učím sa to celý život, bohužiaľ vás to žiadna škola neučí. Je to veľký nedostatok vo vzdelávaní pre celú našu spoločnosť.

Chováte vy sám nejaké zviera?

Ako chlapec som vyrastal s koňmi a psami, ale teraz už na koni pravidelne nejazdím ani nechovám psov. Mám zažité, že sa človek tak koňovi, ako aj psovi musí poriadne venovať a to mi moja profesia a spôsob súčasného života neumožňuje.

Ľudia najčastejšie chovajú psov, nasledujú mačky. S ktorými chorobami sa tieto dve zvieratá stretávajú najčastejšie?

Nemám presné štatistiky, záleží však na štýle života, ktorý vedú. Tie prevažne žijúce v bytoch trápi veľa civilizačných chorôb − obezita, boľavý chrbát, alergie… Mačky žijúce vonku platia za svoju slobodu problémami s obličkami, úrazmi od áut či infekciami, ktoré si odovzdávajú pri bojoch o teritórium.

Aký názor máte na spolužitie psov a mačiek?

Nevidím v tom žiadny problém. Ak je začiatok pod kontrolou a postupný, užijú si spoločný život všetci vrátane pánov.

Dá sa zovšeobecniť, akých chýb a omylov sa ľudia pri chove psov a mačiek dopúšťajú najčastejšie?

Najčastejšou chybou je, že sa ľudia správajú k psom a mačkám, ako keby to boli deti. Nesnažia sa pochopiť psychiku a motiváciu správania psa alebo mačky a podľa toho sa k nim správať. Našťastie sa v poslednom čase situácia, vďaka reláciám v televízii, trochu zlepšila.

Niektorí ľudia túžia napríklad po psovi konkrétnej farby lebo dĺžky srsti, ale celkom zabúdajú na jeho povahové črty a potreby pohybu. Podľa čoho by ste odporučili vyberať plemená psov a mačiek?

Musím si uvedomiť, čo od daného zvieraťa očakávam, zoznámiť sa s charakteristikou plemena, navštíviť výstavu alebo výkonnostné skúšky, chovateľa vyberaného plemena, až potom si zviera kúpiť. Niet nad osobnú skúsenosť.

Ktoré zviera by ste odporučili ako najvhodnejšie k deťom?

To záleží na veku dieťaťa a skúsenosti rodičov. Môžeme začať s morčaťom alebo králikom, potom prejsť k mačke a nakoniec dospieť k psovi, prípadne ku koňovi. Časová náročnosť stúpa v tomto poradí.

Názor „starej školy“ bol taký, že pes patrí k domu, ale do bytu nie. Pritom veľa ľudí, ktorí majú psa pri dome, chodí s nimi na prechádzky minimálne (myslia si, že psovi stačí záhrada), zatiaľ čo pes z paneláku nabehá denne na výletoch veľa kilometrov. Aký máte názor na „bydlisko“ psa?

Rozhodujúci je čas a pozornosť, ktorú psovi venujeme, ak nebehá po dedine a okolí sám a robí si program podľa vlastného uváženia.

Akí disciplinovaní sú, podľa vás, naši chovatelia psov a mačiek, dodržiavajú napríklad dátumy termínov očkovania?

Nemám porovnanie. V mojej praxi im posielame pozvánky na preventívne prehliadky a očkovanie a väčšina to s vďakou kvituje.

U ľudí je jednou z najčastejších chorôb obezita. Akým problémom je pre psov a mačky?

Mačky aj psy bývajú obrazom svojich pánov.

Ako je to s ďalšími civilizačnými chorobami, rakovinou a kardiovaskulárnymi chorobami? Dá sa povedať, že sú na ne niektoré plemená psov a mačiek náchylnejšie? Akú úlohu tu zohráva genetika?

Vzhľadom na to, že ľudia šľachtili plemená psov niekedy z dosť malej základne, podarilo sa im zafixovať spolu so vzhľadom aj niektoré nechcené vlastnosti − problémy so srdcom írskych vlkodavov a dobermanov, častejší výskyt hydrocefalu pri čivavách, problémy s kĺbmi bernských salašníckych psov… Je toho veľa.

Ako veľmi vážny problém vnímajú všetci veterinári popularitu plemien s krátkou lebkou − mopsov, buldočkov, buldogov, ale aj perzských/exotických mačiek, ktoré vďaka selekcii na krátky nos majú deformovanú nosovú časť a voči tvaru lebky dlhé mäkké podnebie. To im potom nedovolí pri najmenšej záťaži dýchať nosom a obzvlášť v lete trpia, niekedy sa až dusia. Zrejme sú také populárne preto, že sa ich hlava podobá ľudskej, ale pri šľachtení a výbere jedincov do chovu zabúdajú chovatelia na ich pohodu a právo žiť život bez telesných obmedzení.

V niektorých krajinách (Škandinávia, Holandsko) sa už zmenili plemenné štandardy a do chovu môžu byť zaraďovaní len jedinci s dlhším nosom. Dúfam, že si z toho zoberieme príklad aj u nás a nebudeme chovať zvieratá telesne postihnuté už od narodenia a ešte s naším pričinením.

Psičkári a chovatelia mačiek sa delia na dva tábory; jedni kŕmia svojich štvornohých miláčikov granulami, druhí im jedlo varia. Dá sa povedať, ktorý jedálny lístok je vhodnejší a prečo?

Obidva prístupy majú svoje výhody a nevýhody. Granúl je dnes nepreberné množstvo, a tak si môžeme dovoliť kŕmiť presne podľa požiadaviek tej-ktorej fázy života vrátane špeciálnych diét pri všetkých možných chorobách. Dietetika zvierat je dnes naozaj vážna veda. Jedným z dôkazov, že sa robí dobre, je aj predlžujúci sa vek zvierat.

Varená alebo dokonca surová strava je veľmi populárna. Psom aj mačkám väčšinou aj chutí, ale pri tomto kŕmení je možné urobiť aj viac chýb. Takmer sa nedá dosiahnuť rovnaká vyváženosť kŕmnej dávky ako pri kŕmení granulami. Je to skôr o uhle pohľadu chovateľa na svet, než o tom, ktoré kŕmenie je lepšie.

Psy a mačky sú u nás populárne, za nimi nasledujú rybičky, zajace či papagáje. Možno bude znieť táto otázka naivne, ale lieči veterinár aj rybičky? Ako ich treba priniesť k veterinárovi?

Rybičku preložíte z akvária pokojne do pohára od uhoriek a prinesiete do ordinácie. Choroby rýb sú regulárna disciplína aj u nás, nehovoriac o prímorských štátoch. Lososy vo farmových chovoch, pstruhy v sádkach aj kapry v rybníkoch budú bez veterinárov ťažko odstavené. Veľká koncentrácia jedincov na malom priestore je ideálne prostredie pri prenose chorôb. Napokon, s tým máme všetci čerstvé skúsenosti z epidémie COVID-19.

Ktoré neduhy sú najbežnejšie u zajacov a papagájov a ako im predísť?

Najčastejšie neduhy ako zajacov, tak papagájov, ale všeobecne všetkých zvierat sú spôsobené neznalosťou alebo nedodržiavaním zásad správneho chovu. Než si kúpime akékoľvek zviera, musíme poznať jeho potreby a nároky na prostredie, ich rešpektovanie nám ušetrí väčšinu starostí. Veľa informácií sa dnes dá vyčítať na internete, ale členstvo v chovateľských spolkoch a diskusie so skúsenými chovateľmi nám môžu veľmi pomôcť. Na druhej strane aj tu môžeme stretnúť množstvo povier a „zaručených receptov“, a preto kritické myslenie nevypínajte nikdy a overujte si informácie vždy z viacerých dôveryhodných zdrojov.

Keď sa pozrieme na choroby zvierat všeobecnejšie, dá sa hovoriť o nejakej prevencii?

Je dobré využiť pozvanie na pravidelné očkovanie a preventívnu klinickú prehliadku, ktorá musí každému očkovaniu predchádzať. Rovnako ako u ľudí, tak aj u zvierat sa s postupujúcim vekom zvyšuje pravdepodobnosť rôznych chorôb, a preto sa odporúča od šiestich rokov vyššie urobiť pred očkovaním okrem klinickej prehliadky a zhodnotenia výživového stavu aj biochemické a hematologické vyšetrenie. Pomôže nám to odhaliť klinicky nezistiteľné ochorenia, ako sú napríklad ochorenia obličiek alebo žliaz s vnútornou sekréciou vo fáze, ktorá je ľahšie liečiteľná.

U ľudí hrá v prípade mnohých chorôb veľkú úlohu aj psychosomatika. Ako je to u zvierat?

Princípy sú rovnaké. Napríklad dlhodobý stres tlmí imunitný systém, a preto sa dnes vie, že pri liečbe opakovaných zápalov močových ciest u mačiek pomáhajú upokojujúce feromóny. Všeobecne sa však psychosomatika zvierat ťažko preukazuje. Sme odkázaní len na pozorovanie, porozprávať sa so zvieratami zatiaľ nevieme.

Aj pri zvieratách sa vraj v niektorých prípadoch dá hovoriť o zámerných samovraždách. Aký máte názor na túto teóriu?

Zo svojej praxe takú skúsenosť nemám.

Máte pre chov a starostlivosť o zvieratá všeobecne nejaké odporúčania na záver?

Snažme sa pochopiť, ako zvieratá uvažujú a čo ich správanie motivuje. Každá dobre urobená úloha si zaslúži pochvalu, ale musíme zvieraťu nastaviť aj hranice, ktoré nemôže prekročiť. Buďme vo svojom zaobchádzaní so zvieratami jednoznační a dôslední. Ušetríme sebe aj im hŕbu starostí a spoločný život si poriadne užijeme.

Starostlivosť o zvieratá v priebehu času

Spolužitie človeka a zvieraťa, takisto ako prvé lastovičky veterinárnych poznatkov, sú staré ako ľudstvo samo. Už z niektorých jaskynných malieb je zrejmé, že lovci a zberači sa zaoberali anatómiou zvierat; dokladá to napríklad kresba mamutieho srdca v španielskej jaskyni Pindal.

Za najstaršieho známeho zverolekára sa považuje Urlugaledin, mezopotámsky veterinár liečiaci zvieratá v období okolo dvetisíc rokov p. n. l. Najstaršou písomnou pamiatkou zaoberajúcou sa veterinárnou starostlivosťou je zrejme staroegyptský Kahunský rukopis (papyrus) z 19. storočia p. n. l. Napísaný je hieroglyfickým písmom a hovorí o chorobách psov, býkov, ale napríklad aj vtákov a rýb a tiež o spôsoboch ich liečby (liečivé bylinky, púšťanie žilou, vykurovanie atď.). Už v tomto čase boli známe aj bežné veterinárne zákroky, napríklad kastrácia.

Aj v preslávenom Chammurapiho zákone je možné nájsť pasáže o odmenách a trestoch pre lekárov, ale aj zverolekárov. V prípade neúspechu liečby a smrti pacienta im síce nehrozilo odseknutie ruky (ako to bolo v prípade lekárov ľudských), ale veterinár musel zaplatiť pokutu vo výške jednej štvrtiny ceny zvieraťa.

V antike došlo k rozvoju ľudskej aj zvieracej medicíny, ktoré boli v tom čase prepojené viac ako dnes. Najslávnejší lekár staroveku, Hippokrates z Kósu, sa zaoberal príčinami chorôb a anatómiou; za jej zakladateľa sa však považuje až Aristoteles. Ten opísal všetky v tom čase (4. storočie p. n. l.) známe choroby zvierat, napríklad besnotu, koliky, tetanus, a dokázal poznatky z pitiev zvierat preniesť do ľudskej anatómie. Aj Aristotelovi nástupcovia sa venovali chorobám zvierat a už v antike dochádzalo aj k ich operáciám, napríklad k zákrokom v brušnej dutine.

Éra stredoveku priniesla úpadok medicíny aj veterinárneho lekárstva. Liečebné postupy a znalosti sa v tomto čase uchovali najmä vďaka pastierom, kováčom alebo panošom. Práve starostlivosti o kone sa venovali stredoveké diela Konské lekárstvo od Juana Álvaresa Salamiellasa s farebnými ilustráciami zverolekárskych zákrokov alebo Anatómia koňa od Carla Ruiniho. Druhé menované dielo je ilustrovanou anatómiou s obrazmi kostry, svalov, telesných dutín, ciev aj nervov.

Novovek znamenal pre veterinárnu starostlivosť novú éru. Na rozvoj veterinárnej medicíne prispela, paradoxne, aj epidémia hovädzieho dobytka, kvôli ktorej v 18. storočí uhynuli v Európe až tri milióny zvierat. Potreba chrániť stáda a lepšie sa starať o hovädzí dobytok a kone bola jedným z prvých impulzov na založenie veterinárnych škôl. Prvé dve vznikli v druhej polovici 18. storočia vo Francúzsku, ďalšie boli založené v Taliansku, Dánsku, Rakúsku, Nemecku či Maďarsku. Od roku 1784 sa veterinárne lekárstvo začalo vyučovať na lekárskych fakultách pri pražskej a olomouckej univerzite.

Samostatná veterinárna škola vznikla v tuzemsku až po prvej svetovej vojne na konci roku 1918 − vtedy bola v Brne ako prvá nová vysoká škola československého štátu založená Vysoká škola zverolekárska.

Dodnes je Veterinárna univerzita v Brne jedinou vysokou školou v ČR, ktorej absolventi môžu získať titul doktora veterinárnej medicíny (MVDr.)


Prihlásiť