Cukrovka

Obsah aprílového dTestu

Aktuální číslo časopisu dTest 4/2024 Obsah aprílového dTestu

Sdílejte

Publikované v časopise 1/2021

Na cukrovku ochorie v Česku ročne až 60-tisíc nových ľudí, viac ako 20-tisíc na ňu v ČR každý rok zomrie. Ako diabetes vzniká, aké obmedzenia z tejto diagnózy vyplývajú a ako sa táto rozšírená choroba lieči? Pýtali sme sa prof. MUDr. Jana Škrha, DrSc., popredného českého odborníka na liečbu cukrovky a predsedu Českej diabetologickej spoločnosti.

Rozlišujeme dva základné typy cukrovky, prvý a druhý. Môžete čitateľom vysvetliť, v čom sa tieto dva typy líšia?

Klasifikácia diabetu sa v priebehu rokov menila. V posledných viac ako tridsiatich rokoch používame rozlíšenie na diabetes 1. a 2. typu.

Cukrovka 1. typu vyžaduje od zistenia liečbu inzulínom, pretože bunky v pankrease, ktoré ho tvoria, zanikli vplyvom zložitého procesu s tvorbou protilátok namierených proti nim. Táto cukrovka sa preto radí k autoimunitným ochoreniam, pri ktorých organizmus vytvára protilátky proti vlastným tkanivám. Súčasťou ochorenia je genetická vloha, ktorá je potrebná na rozvoj choroby.

Cukrovka 2. typu má tiež genetickú podmienenosť, ktorá je však iná ako pri cukrovke 1. typu a je tvorená kombináciou rôznych génov. Táto vloha prechádza z generácie na generáciu a vytvára predpoklad na rozvoj cukrovky. Aby sa choroba objavila, vstupujú do hry ďalšie faktory, ku ktorým patrí spôsob života, teda najmä nedostatok pohybu, prejedanie sa a s tým súvisiaca obezita.

S prírastkom hmotnosti sa zhoršuje účinnosť inzulínu, hormónu, ktorý reguluje látkovú premenu a podmieňuje tiež presúvanie krvného cukru glukózy do buniek. Horší účinok inzulínu spôsobuje väčšie nároky na jeho uvoľnenie z pankreasu, pričom u človeka s vyššie uvedenou dedičnou dispozíciou postupne dochádza k nedostatku hormónu, a navyše, aj pri tomto druhu cukrovky buniek s inzulínom postupne ubúda. Táto cukrovka sa nemusí zo začiatku liečiť inzulínom, stačia tablety.

prof. MUDr. Jan Škrha, DrSc.

Vyštudoval Fakultu všeobecného lekárstva UK v Prahe, pracuje na 3. internej klinike 1. LF UK, kde je viac ako dvadsať rokov vedúcim Laboratória pre endokrinológiu a metabolizmus. Zaoberá sa predovšetkým biochémiou a patofyziológiou diabetu a jeho komplikácií. Je autorom piatich monografií, mnohých kapitol v monografiách a stoviek oznámení v časopisoch. Od roku 1990 je členom výboru Českej diabetologickej spoločnosti, od roku 2018 v úlohe predsedu. Je tiež podpredsedom Českej lekárskej spoločnosti J. E. Purkyně. Je zástupcom Českej lekárskej spoločnosti v European Union of Medical Specialists so sídlom v Bruseli. Od roku 2006 je prorektorom Univerzity Karlovej.

Dedičnosť teda hrá v prípade cukrovky podstatnú úlohu?

Pri rozvoji cukrovky zohráva úlohu vloha, ide o genetickú podmienenosť. Človek, ktorý nemá genetickú dispozíciu na vznik cukrovky, toto ochorenie nedostane. Problém je však zložitejší, pretože k niektorým zmenám môže dochádzať aj v priebehu života a tie sa môžu prenášať na ďalšiu generáciu. V súčasnosti vieme, že rôzne typy cukrovky, teda nielen 1. a 2. typu, majú rôznu dedičnosť a stále pribúdajú poznatky o novo objavených génoch. Je zrejmé, že nejde ani z tohto pohľadu o jednu chorobu, ale že ide o skupinu chorôb, ktoré sa vyznačujú zvýšenou hladinou krvného cukru glukózy v krvi.

Ako rizikový faktor pre vznik cukrovky ste spomenuli obezitu. Mohli by ste vymenovať aj niektoré ďalšie?

Obezita je typickou príčinou, ktorá je dôsledkom nepomeru medzi väčším príjmom a menším výdajom energie. Preto je ubúdanie fyzickej aktivity jedným z hlavných faktorov rozvoja cukrovky 2. typu. Fyzická aktivita vedie k zvýšenému odpratávaniu látok, ktoré pri hromadení majú negatívny vplyv na pôsobenie inzulínu a súčasne môžu zhoršovať jeho uvoľňovanie z pankreasu. Konzumácia väčších porcií jedla potom spomínanú energetickú bilanciu ďalej zhorší.

Často nezostáva len pri nadváhe alebo obezite, ale pridružujú sa k nim aj ďalšie zmeny, ako zvýšený krvný tlak či poruchy tukových látok, ktoré môžu ďalej zhoršovať reguláciu látkovej premeny (metabolizmu). V prípade postihnutia štítnej žľazy s preukazom protilátok sa môže neskôr objaviť aj cukrovka, ktorá má podobný pôvod.

Hovorí sa, že kto je veľa sladkého, má väčšiu pravdepodobnosť, že cukrovkou ochorie. Je na tomto tvrdení niečo pravdy, alebo ide o mýtus?

Nejde ani tak o sladkosti v zmysle cukrov, ako o zmeny vychádzajúce z tukov, ktoré potom podmieňujú rozvoj cukrovky 2. typu. Súčasné poznatky ukazujú, že oveľa významnejšie sú práve tuky ako cukry, lebo dlhodobými zmenami tukov a ich ukladaním sa mení pankreas a ďalšie orgány, čo pomáha rozvoju cukrovky. Teda z tohto pohľadu je konzumácia sladkostí skôr mýtom.

Ktoré sú prvé príznaky začínajúcej cukrovky? Môže ich na sebe spoznať sám pacient?

Klasickým príznakom cukrovky je zvýšený smäd vedúci k pitiu väčšieho objemu nápojov, súčasne s častejším močením a celkovým pocitom únavy. Kým tieto príznaky môžu viesť pacienta k lekárovi, a takto je to typicky pri cukrovke 1. typu, pri mnohých pacientoch s cukrovkou 2. typu sa ochorenie rozvíja plazivo a bez zreteľných príznakov. Niekedy sa pacient môže sťažovať len na únavu. Veľakrát je však začiatok úplne bez príznakov a cukrovku môže odhaliť len stanovenie glykémie (krvného cukru).

Preto má zásadný význam preventívna prehliadka u praktického lekára, na ktorú majú pacienti od 45 rokov veku chodiť každé dva roky. Ak nie je vykonaná, pacient potom môže mať cukrovku 2. typu úplne bez príznakov aj niekoľko rokov, uvádza sa dokonca desať rokov, a až vyšetrenie glykémie (niekedy aj úplne náhodne) chorobu odhalí. Inokedy sa stanovuje diagnóza cukrovky pri novom ochorení, keď sa už môžu vyskytovať jej komplikácie, ktoré dovedú pacienta na vyšetrenie. Pacient sa môže sťažovať na zhoršenie zraku alebo na zhoršený cit v prstoch rúk, ktorý ho potom dovedie k lekárovi.

Ako prebieha samotná liečba cukrovky?

Liečba cukrovky zahŕňa jednak úpravu životného štýlu, jednak liečbu špeciálnymi liekmi. Pacient je hneď na začiatku inštruovaný o vhodnej životospráve, teda potrebnej fyzickej aktivite, pokiaľ možno každodennej, a ďalej o vhodnej strave po stránke zloženia a množstva.

Pohyb aj stravovanie patria k úplne zásadným opatreniam, ktoré má každý diabetik vo svojich rukách, podobne ako zákaz fajčenia. Bohužiaľ, práve tieto tri zásady sa málo dodržiavajú a to potom vedie k oslabeniu účinku podávaných liekov. Pri návšteve pacienta v ordinácii je preto dôležité venovať sa zásadám dodržiavania správneho životného štýlu. Samotnej liečbe tabletami, inzulínom či ďalšími liekmi je venovaná samostatná pozornosť. Pacient má byť vedený k samostatnému rozhodovaniu a poznaniu svojej choroby, aby bol schopný každodenne uplatňovať správne opatrenia a hlavne aby o nich bol sám presvedčený.

Dá sa z cukrovky úplne vyliečiť?

Cukrovka je od stanovenia diagnózy ochorenie na celý život. Jej liečbou sa môžu docieliť výborné výsledky, takže sa organizmus priblíži stavu zdravého človeka. Vzhľadom na faktory dedičnosti, teda genetickej podmienenosti, nemožno cukrovku vyliečiť, pretože vloha zostáva, ale ochorenie je možné úspešne kompenzovať.

V súčasnosti je život diabetikov v priemere o desať rokov dlhší, než to bolo pred tridsiatimi rokmi. To je spôsobené lepšími výsledkami dosahovanými liečbou tejto choroby.

Pri niektorých výkonoch, napríklad pri bariatrických operáciách (chirurgické úkony na liečbu obezity, napríklad bandáž žalúdka, pozn. red.) obéznych diabetikov, sa niekedy uvádza, že sa cukrovka vyliečila, ale nejde o úplne správne vyjadrenie, pretože síce došlo k výraznému zlepšeniu až k norme (takzvanej remisii), ale to neznamená, že cukrovka zmizla.

Laici si často myslia, že každý cukrovkár si musí pichať inzulín. Je to pravda? Ak nie, v akom prípade je pichanie inzulínu nutné?

Diabetik si pichá inzulín len v situácii, keď je to potrebné a nevyhnutné. U diabetika 1. typu hneď od začiatku, teda od stanovenia diagnózy, u diabetika 2. typu vo fáze, keď už tablety nestačia. V takom prípade sa často kombinujú tablety s inzulínom, kdežto v neskorších štádiách môže byť nevyhnutný len inzulín.

Popri tom sú situácie, keď diabetik liečený tabletami potrebuje inzulín prechodne, napríklad okolo operácie, pri závažnom ochorení a pod.

Akú diétu musia cukrovkári držať?

O diétach pri cukrovke existuje množstvo prác a súčasne diéty prechádzajú veľkým historickým vývojom. V stručnosti je potrebné uviesť, že diabetik má mať nastavenú vhodnú diétu individuálne, a preto existujú medzi pacientmi značné rozdiely.

Kým mladý a rastúci organizmus, napríklad detský diabetik s cukrovkou 1. typu, je v súčasnosti vedený k voľnej diéte, ktorá sa prakticky nelíši od situácie u zdravého človeka, diéta diabetika s cukrovkou 2. typu, ktorý je súčasne obézny, potrebuje v prvom rade znížiť obsah kalórií. V takom prípade je potrebná redukčná diéta s obsahom napríklad okolo 1 200 kcal. Pokiaľ diabetik má možnosť len obmedzeného pohybu, napríklad pri postihnutí bedrových alebo kolenných kĺbov artrózou, potom je potrebné voliť diétu prísnejšiu, ak má mať určitý efekt.


Hoci existujú špeciálne diéty, napríklad nízkosacharidová, vysokotuková, vegánska a mnoho ďalších, môže nezriedka postačiť len celková redukcia konzumovanej stravy, ale s vylúčením nevhodných pokrmov (tučné syry, salámy, sladkosti a podobne). Každopádne má byť diéta volená u pacienta úplne konkrétne. Popri obsahu (kvalite) a množstve (kvantite) je potrebné s cukrovkárom prebrať aj rozloženie počas dňa. Nevhodné sú bohaté večere u osôb, ktoré cez deň nemajú čas na jedlo a všetko nechávajú na večer. Rozbor jedálneho lístka je preto základnou požiadavkou pre vedenie diabetika, lebo je súčasťou liečebného plánu.

Aké špecifiká má táto choroba u detí?

V detskom veku sa popri diabete 1. typu môžu vyskytovať aj iné typy a ich liečba sa odvíja od presnej diagnózy. Teda ani u detí nemusí ísť len o cukrovku 1. typu s potrebou aplikácie inzulínu, lebo práve v tejto životnej etape sa môžu vyskytovať rôzne geneticky podmienené poruchy. To je špecifická problematika patriaca do rúk skúsených pediatrických diabetológov.

Úloha rodiny hrá v starostlivosti o pacienta významnú úlohu a popri tom sa musí správne reagovať aj na etapu vývoja detského diabetika. Vhodný psychologický prístup môže v čase dospievania značne prispieť k požadovaným liečebným výsledkom. Je teda jasné, že prístup k detskému diabetikovi je iný ako k dospelému pacientovi.

Cukrovka sa často objavuje aj v tehotenstve, pričom po čase zase zmizne. Prečo je to tak?

Počas tehotenstva sa objavuje tehotenský, alebo tiež gestačný diabetes, ktorý však zahŕňa popri diabete veľmi často aj prediabetes, poruchu, pri ktorej sú glykémie hraničné alebo len mierne zvýšené. Tieto zmeny sú spôsobené zmenami hormónov v priebehu tehotenstva.

Po tehotenstve pri obnove normálnej hormonálnej situácie táto porucha mizne. To potom môže viesť k predstave, že cukrovka zmizla. Ale ak v priebehu tehotenstva vznikne skutočná cukrovka, potom väčšinou po tehotenstve zostáva aj naďalej.

Z tohto pohľadu je pojem „tehotenská cukrovka“ alebo tiež „gestačný diabetes“ trochu zavádzajúcim pojmom, pretože zahŕňa nielen diabetes v pravom slova zmysle, ale vo väčšine prípadov aj „predstupeň“ cukrovky.

Ak je cukrovka liečená, nesie so sebou nejaké zdravotné obmedzenia? Aké?

Zdravotné obmedzenia pri cukrovke vyplývajú jednak z jej vývojovej fázy, jednak z jej charakteru a výskytu komplikácií. Kým dobre vedená cukrovka nemusí mnoho rokov viesť k zdravotným obmedzeniam, rozvoj komplikácií sa potom môže premietať do rôznych obmedzení podľa charakteru postihnutia.

Pokročilé očné komplikácie alebo ochorenie obličiek s potrebou dialyzačnej liečby môžu viesť aj k obmedzeniu niektorých činností. Inokedy ťažšia porucha nervov môže podmieniť rôzne postihnutia funkcie orgánov. Popri bolesti v končatinách sa môžu vyskytovať poruchy vyprázdňovania žalúdka, hnačky a tak ďalej. Podobne postihnutie dolných končatín s výskytom vredov na chodidlách môže značne zhoršovať hybnosť pacienta a tým aj jeho celkovú kvalitu života.

Moderná súčasná liečba však môže podstatne zmierniť niektoré zmeny, ktoré boli predtým oveľa častejšie. Základnou požiadavkou je však nielen dlhodobé nastavenie správne volenej liečby od začiatku ochorenia, ale aj dodržiavanie potrebných opatrení pacientom, lebo len tak je možné predchádzať neskorším komplikáciám.


V súvislosti s diabetom sa hovorí aj o hypoglykemickom a hyperglykemickom stave. O čo ide, ako laik tieto stavy od seba rozozná a ako môže pomôcť osobe, ktorá sa do stavu dostane?

Vystupňovaná odchýlka od normálneho stavu hladín krvného cukru znamená, že buď hladina klesne na nízku, alebo veľmi nízku úroveň, teda hypoglykémiu, alebo, naopak, vystúpi výrazne nad normálnu hodnotu, teda do ťažkej hyperglykémie. Oba stavy môžu byť sprevádzané až poruchou vedomia, takže sa potom hovorí o kóme.

Pokles hladiny glukózy sa prejaví mnohými príznakmi podľa toho, aký je tento pokles hlboký. Okrem celkovej slabosti až omdletia, studeného potu či rýchlej akcie srdca sa vyskytujú problémy so zrakom (rozmazané videnie, dvojité videnie) a mnoho ďalších príznakov. No dlho liečený diabetik sa môže dostať rýchlo do stavu ťažkej hypoglykémie bez toho, aby si začínajúce príznaky uvedomil. Ak sa niektoré z príznakov objavujú náhle u diabetika typicky liečeného inzulínom, potom treba rýchlo konať, dať mu napiť sladký nápoja a následne aj niečo na jedenie, napríklad pečivo.

Naopak, vysoká hladina glykémie sa rozvíja bez toho, aby bola sprevádzaná väčšími príznakmi, obvykle má človek väčší smäd, ďalej je unavený a pokožku má suchú a teplú (na rozdiel od spotenej chladnej kože pri hypoglykémii). Len overením stavu pomocou nameranej glykémie, napr. glukomerom, sa pacient presvedčí, že glykémia je vysoká a je potrebné upraviť liečbu. Pri extrémnejšej hodnote je vhodná konzultácia s ošetrujúcim lekárom. Rozvinutejší stav sa môže vyskytovať ako prvý prejav doteraz nediagnostikovanej cukrovky a v tom prípade je ihneď potrebná lekárska pomoc.

Akým rizikám sa vystavujú ľudia s neliečenou cukrovkou?

Každá cukrovka si vyžaduje liečbu, ktorá zahŕňa terapeutický trojuholník, teda fyzickú aktivitu, vhodné diétne opatrenia a lieky. Ak sa cukrovka nelieči, môže dospieť do hyperglykemického stavu až kómy (s poruchou vedomia), ktorá môže vyústiť u rizikových pacientov do úmrtia.

V súčasnosti má byť liečený diabetik poučený natoľko, že takto opísaný stav by sa nemal rozvinúť, pokiaľ nie je vyvolaný inou závažnou okolnosťou (zápalom pľúc, celkovou ťažkou infekciou a pod.). Extrémne prípady si vyžadujú veľmi intenzívnu liečbu v nemocnici, často na jednotke intenzívnej starostlivosti. Pokiaľ nie je stav cukrovky dlhodobo dobrý, rozvíjajú sa chronické komplikácie, najmä postihnutia ciev a s nimi spojené zmeny v jednotlivých orgánoch. Preto správna a účinná liečba cukrovky má pre život diabetika úplne zásadný význam a jeho vlastný prístup k chorobe môže značne ovplyvniť jej ďalší vývoj.

Existuje nejaká prevencia vzniku cukrovky?

Už na začiatku bolo uvedené, že cukrovka je podmienená genetikou, teda dedičnými vlohami. Jednotlivé vlohy, respektíve gény, nie sú dopredu u človeka známe, takže preventívne opatrenia sa týkajú všetkých ľudí. V rodinách, kde sa cukrovka vyskytla, by to malo byť o to viac potrebné. A je to celkom jednoduché – zaviesť správny životný štýl, životosprávu, od najútlejšieho veku. Vedenie dieťaťa k pohybovej aktivite a k správnemu jedálnemu lístku je úplne nezastupiteľné.

Bohužiaľ, moderná doba, najmä v rozvinutých krajinách, tomu veľmi neprispieva. Denne aspoň pol hodiny rýchlej chôdze alebo 2 – 3 km pešo je požiadavkou nielen u diabetikov, ale všeobecne v populácii. Stále viac sa využívajú aj krokomery, takže nad päťtisíc krokov denne je určite dobrým základom. Strava, ktorá je pestrá a ktorej energetický obsah neprevyšuje denný výdaj energie, je druhou požiadavkou. V prípade príjmu vyššieho, než je výdaj energie, keď začne hmotnosť stúpať, je potrebné viac obmedzovať jedlo.

Okrem týchto opatrení je, samozrejme, preferované nefajčenie (u fajčiarov sa vyskytuje cukrovka až dvakrát častejšie ako u nefajčiarov). Tieto opatrenia sú v zásade jednoduché, ale veľakrát sa ťažko dodržiavajú. Malo by sa na ne dbať od detského veku, aby si mladý človek vštepoval, čo je pre neho dôležité.

História diabetu


Hoci si niekto môže myslieť, že cukrovka je chorobou modernej doby, opak je pravdou. Prvá zmienka o diabete pochádza už z polovice 16. storočia pr. n. l. a zapísaná je na egyptskom Ebersovom papyruse. Ten opisuje cukrovku ako ochorenie s neznámou príčinou, ktoré sa prejavuje veľkým smädom a častým močením pacienta, ktorého telo sa – aspoň podľa spomínaného dokumentu – postupne rozpúšťa v moči a postihnutý následne zomiera. Starí Egypťania sa snažili cukrovku aj liečiť; na tento účel používali zmes sladkého piva, pšeničného zrna, vyklíčených kukuričných zŕn a zeleného cyprusu.

  • V 2. storočí pr. n. l. sa o cukrovke zmieňuje žiak slávneho lekára Hippokrata, Aretaios z Kappadokie. Pomenúva príznaky cukrovky a prvýkrát túto chorobu označuje ako diabetes (z gréckeho prechádzať, pretekať).
  • Zaujímavý objav je pripisovaný lekárovi Thomasovi Willisovi, ktorý údajne v roku 1674 zistil, že moč diabetikov je sladký ako med. Do lekárskej praxe zaviedol ochutnávanie moču a k názvu diabetes pripojil prídavné meno mellitus (latinsky medový).
  • Na konci 19. storočia zisťujú vďaka pokusom na psoch lekári Joseph von Mering a Oskar Minkowski, že pri ovplyvnení funkcie pankreasu sa začnú objavovať príznaky cukrovky. Ich nasledovník Edward Sharpey-Schafer potom dokázal, že látka ovplyvňujúca metabolizmus cukru vzniká práve v pankrease.
  • Prevrat v liečbe cukrovky nastal až v roku 1921, keď lekár Frederick Grant Banting so svojím pomocníkom a študentom medicíny Charlesom Herbertom Bestom objavil vo zvieracom pankrease látku, po ktorej u psov klesá hladina cukru v krvi. Túto látku nazvali inzulín a neskôr svoj pokus zopakovali aj na človeku. Tým prvým bol 13-ročný diabetik Leonard Thompson, ktorý sa stal prvým pacientom na svete úspešne liečeným inzulínom. Čoskoro ho nasledovalo mnoho ďalších a inzulín sa postupne začal rozširovať do celého sveta. Od roku 1923 sa začal používať aj v Československu.

Prihlásiť