Imunita a imunitný systém

Obsah aprílového dTestu

Aktuální číslo časopisu dTest 4/2024 Obsah aprílového dTestu

Sdílejte

Publikované v časopise 10/2020

O často chorom človeku hovoríme, že má slabú imunitu, o tom, kto býva maród zriedka alebo nikdy, že ju má silnú. Čo sa vlastne na „sile“ našej imunity, teda obranyschopnosti organizmu, podieľa? Čím sú imunitné reakcie organizmu podmienené, ako sa imunita vyvíja počas života alebo prečo má rovnaké ochorenie u rôznych ľudí odlišný priebeh, sa dozviete v našom Informačnom materiáli.

Imunitný systém je mechanizmus zabezpečujúci obranyschopnosť nášho organizmu. Ide o komplex biologických reakcií nášho tela vyžadujúci raz väčšiu, raz menšiu účasť všetkých orgánov.

Čiastočne je nám „kvalita“ imunity daná do vienka geneticky – základy má v prvých 1 000 dňoch života (počítané od počatia), čiastočne sa vyvíja počas života. Kvalitu a silu obranyschopnosti získavaných počas života ovplyvňuje mnoho faktorov, napríklad kvalita spánku, stravy, psychická pohoda či nepohoda aj ďalšie aspekty, ako je primeraný pohyb.

Maródiť je normálne

Pravda je, že byť občas chorý je normálne a neznamená to, že by imunitný systém nejako zlyhával. „K životu patrí maródenie. Zvlášť v detskom veku je prirodzené, že deti trpia infekčnými chorobami. Dochádza totiž k ich premorovaniu. Musíme to považovať za pozitívny jav, rovnako ako očkovanie, ktoré chráni pred najzávažnejšími infekciami,“ hovorí v našej ankete prof. RNDr. Jan Krejsek, CSc., z Hradca Králové.

Na obranyschopnosti ľudského tela sa podieľajú všetky jeho orgány. Ako tento zložitý mechanizmus funguje? Čo o ňom vlastne súčasná medicína vie a čo je ešte neprebádané? Ako kvalitu imunitného systému podporiť? Pýtali sme sa expertov v odbore imunológie.

Prof. RNDr. Jan Krejsek, CSc.

Pôsobí ako prednosta Ústavu klinickej imunológie a alergiológie LF UK a FN Hradec Králové. Je členom Vedeckej rady LF UK v Hradci Králové a predsedom Odborovej rady doktorandského študijného programu Lekárska imunológia LF UK v Hradci Králové. Je autorom knihy Klinická imunológia, ktorá bola ocenená Českým literárnym fondom, Hlávkovou nadáciou ako najlepšia monografia v medicíne za rok 2004 a bola jej udelená cena Paula Janssena za najlepšie dielo v alergiológii a klinickej imunológii.

Prof. MUDr. Ilja Stříž, CSc.

Pôsobí ako prednosta Pracoviska laboratórnych metód a vedúci Pracoviska klinickej a transplantačnej imunológie v pražskom Inštitúte klinickej a experimentálnej medicíny (IKEM). Predtým pracoval v Ústave pľúcnych chorôb na Bulovke a na University of Nebraska Medical Center v Omahe. Učí na 1. LF UK v Prahe a v Inštitúte pre vzdelávanie v zdravotníctve (IPVZ). Umelecky sa realizuje v hudobnej skupine Ultrapunk, kde hrá na gitare a spieva.

Anketa medzi odborníkmi

O imunitnom systéme sa síce často hovorí a píše, ale asi málokto si uvedomuje, čo všetko je v tele jeho súčasťou. Môžete to našim čitateľom priblížiť?

prof. MUDr. Ilja Stříž, CSc., Praha: Tradičné definície imunitného systému vychádzali z toho, že nás chráni proti infekčným chorobám, ale jeho význam je oveľa komplexnejší, pretože je dôležitý aj pre reguláciu obmeny tkanív a odstraňuje staré, poškodené alebo mutované bunky, z ktorých by mohol vzniknúť nádor. Regulácia imunitného systému úzko súvisí aj s endokrinným systémom a dokonca s činnosťou centrálneho nervového systému, teda nášho mozgu. Základom imunitného systému sú imunitné bunky, čo sú biele krvinky, ktoré majú najrôznejšie špecializované funkcie. Niektoré vedia pohltiť a zabiť mikroorganizmy, iné rozpoznávajú nádorové bunky alebo bunky napadnuté vírusom, ďalšie zase regulujú imunitný systém či rozhodujú o tom, proti ktorému cieľu zaútočiť, iné bunky sú zodpovedné za tvorbu protilátok. Imunitné bunky máme tak v krvi, ako aj v tkanivách a navzájom spolu veľmi čulo komunikujú pomocou vzájomného kontaktu alebo pomocou takzvaných cytokínov. To sú látky, ktorými si imunitné bunky odovzdávajú dôležité informácie nielen o stratégii zásahu, ale aj o tom, či bola zápalová reakcia včas utlmená a nedošlo k poškodeniu vlastného tkaniva.

Niektoré prozápalové cytokíny prenikajú do mozgových centier, kde sú zodpovedné za zvýšenie telesnej teploty, a dokonca môžu ovplyvniť naše správanie v chorobe, to, že máme zlú náladu alebo trpíme nechutenstvom. Aj keď je celý systém, niekedy sa hovorí o takzvanej cytokínovej sieti, veľmi dobre zálohovaný, nadprodukcia alebo, naopak, nedostatok niektorého cytokínu môže viesť k vzniku ochorenia.

V súčasnosti je známych už niekoľko stoviek rôznych cytokínov a ukazuje sa, že mnohé z nich môžu byť tvorené aj bunkami mimo rámca imunitného systému, napríklad v slizniciach, koži, väzive alebo svalových či tukových bunkách.

prof. RNDr. Jan Krejsek, CSc., Hradec Králové: Väčšiu či menšiu schopnosť podieľať sa na obrannej reakcii majú všetky orgány a bunky v našom tele. V minulosti sme naše predstavy o imunite obmedzovali len na bunky imunity, teda krvné bunky. Takto zúžený pohľad je prekonaný. Z experimentov sme pochopili, že naše telo a jeho bunky musia rozpoznávať signály invázie infekčných patogénov, ktoré majú svoje molekulové podpisy patogenity (vzory PAMP, Pathogen Associated Molecular Patterns). Musíme tiež rozpoznať poškodenie vlastných štruktúr, ktoré je charakterizované vznikom vzorov vnútorného poškodenia DAMP (Damage Associated Molecular Patterns). Na všetkých našich bunkách a tiež vnútri buniek sú receptory označované ako PRR (Pattern Recognition Receptors). Tie identifikujú vzory DAMP alebo PAMP. Výsledkom je rozvoj komplexnej telesnej reakcie označovanej ako obranný zápal.

Je nejaký orgán, o ktorom sa dá povedať, že sa na obranyschopnosti nepodieľa?

prof. MUDr. Ilja Stříž, CSc.: Na obranyschopnosti sa podieľajú nielen všetky orgány, ale dá sa povedať, že takmer všetky bunky ľudského tela. Najmä pre bunky slizníc, ktoré sú na rozhraní s vonkajším prostredím, je dôležité, aby boli schopné rozpoznať napadnutie infekčným agens a nahlásiť nebezpečenstvo dozorným imunitným bunkám.

Na druhej strane sú pre správnu funkciu imunity dôležité aj mikroorganizmy, ktoré v nás žijú a ktorých počet je zhruba rovnaký ako počet buniek nášho tela. Okrem toho, že bránia, aby sa nepremnožili škodlivé baktérie, zároveň majú tiež schopnosť stimulovať imunitné bunky.

prof. RNDr. Jan Krejsek, CSc.: Vzhľadom na komplexnosť obrannej zápalovej reakcie nemôžeme vylúčiť žiaden orgán alebo tkanivo. Podieľajú sa všetky, no v rôznej miere.

Čo vás osobne na imunitnom systéme človeka najviac fascinuje?

prof. MUDr. Ilja Stříž, CSc.: Čím viac toho o fungovaní imunitného systému viete, tým získavate stále väčší pokoru. Vyvíjal sa stovky miliónov rokov a zďaleka o všetkom nevieme, ako funguje, neustále sa objavujú nové zásadné informácie, padajú dogmy. Len v oblasti cytokínov, ktorým sa viac ako 25 rokov venujem, vychádza v kvalitných medzinárodných časopisoch viac ako 30-tisíc článkov ročne.

Vzhľadom na objem dát sa preto výrazne špecializuje aj imunológia. Nepripadá do úvahy, aby jeden človek bol súčasne odborníkom v protiinfekčnej imunológii, alergiológii, nádorovej imunológii, transplantačnej imunológii, slizničnej a reprodukčnej imunológii, reumatológii, imunogenetike, problematike vrodenej imunodeficiencie či laboratórnej imunológie alebo aby poznal všetky komplikované signalizačné dráhy, ktoré imunitný systém využíva.

Fascinujúca na imunitnom systéme je aj skutočnosť, že každý z nás má imunitu trochu inak nastavenú. Každý jednotlivec má trochu iné genetické nastavenia, v priebehu života sa nakazil rôznymi infekciami, vyrastal v rôznom prostredí, mal rôzne stravovacie návyky, fyzickú aktivitu, vystavenie stresu. Každý človek má unikátny imunitný systém, preto tiež neexistuje univerzálny liečebný zásah do imunity, ktorý by pomohol všetkým rovnako. A preto majú niektoré choroby u rôznych pacientov úplne odlišný priebeh. Zázračné tablety na imunitu existujú len v reklamách.

prof. RNDr. Jan Krejsek, CSc.: Asi skutočnosť, že v obrannej reakcii je možné prakticky čokoľvek. Vždy záleží na mnohých okolnostiach, ktoré imunitnú reakciu určujú. Rovnaký podnet môže viesť k úplne odlišnej imunitnej reakcii. Vždy záleží na „súvislostiach“ imunitnej reakcie, takzvanom kontexte, ktorý je určený regulačnými prvkami obrany.

Aké faktory sú pre správne fungovanie imunitného systému dôležité?

prof. MUDr. Ilja Stříž, CSc.: Imunitný systém podlieha vplyvu mnohých faktorov. Všetko sa začína pri tých genetických, ktoré môžu jednotlivca predisponovať na výskyt alergií alebo autoimunitu. Vzhľadom na to, že ide o kombinácie väčšieho počtu génov, nie je možné toto riziko úplne spoľahlivo laboratórne posúdiť, ale napovedať nám môže rodinný výskyt týchto chorôb. Geneticky podmienené sú aj vrodené defekty imunity, keď tie závažné sú relatívne vzácne, ale je nutné na ne najmä v prípade neprospievajúcich novorodencov s infekciami myslieť.

Dá sa predpokladať, že sa genetická výbava v posledných 100 rokoch v našej populácii zásadne nezmenila, z čoho vyplýva, že rozhodujúce sú faktory prostredia. Podľa môjho názoru je jedným z najväčších problémov normálneho vývoja imunitného systému súčasnej generácie nedostatočný kontakt s baktériami v detskom veku. Všeobecne je prijímaná takzvaná hygienická hypotéza, podľa ktorej sa predpokladá, že deti vyrastajúce na vidieku s viacerými súrodencami alebo tie, ktoré sa čoskoro dostali do predškolského zariadenia, majú výhodné nastavenie imunitného systému oproti jedináčikom žijúcim v meste, ktorí opakovane dostávajú antibiotiká a sterilnú stravu.

Tieto zmeny životného štýlu sa odrazili najmä v prudkom náraste počtu alergií koncom minulého storočia. Svedčí o tom aj mnoho epidemiologických štúdií, napríklad pri štúdiu výskytu alergií v tureckých rodinách žijúcich v Berlíne bolo pred časom zistené, že tam, kde už doma hovoria nemecky, je oveľa vyšší výskyt alergií oproti rodinám, kde stále ešte doma hovoria turecky a nežijú „západným“ štýlom.

Niet pochýb o tom, že imunitný systém je tiež negatívne ovplyvnený stresom. Vo Švédsku preukázali vyšší výskyt respiračných infekcií vysokoškolských študentov v skúškovom období, rovnako tak výskyt oparov býva často viazaný na stresové situácie.

prof. RNDr. Jan Krejsek, CSc.: Pretože ide o komplexnú a komplikovanú sieť biologických reakcií, zahŕňajúcich aktiváciu buniek, ich množenie a biosyntézu mnohých biologicky aktívnych látok, musia byť zaistené zdroje energie a živiny potrebné pre fungovanie živých systémov.

Typy imunity

Rozlišujeme dva základné typy obranyschopnosti, imunitu vrodenú a získanú. Prečítajte si, v čom sa líšia.

Vrodená (nešpecifická) imunita

  • Je funkčná už pri narodení.
  • Tvorí akúsi základnú bariéru pre ochranu organizmu.
  • Jej nástrojom sú fagocyty (bunky schopné fagocytózy, teda pohlcovania veľkých pevných častíc z okolitého prostredia cez membránu, pozn. red.).
  • Jej zložky reagujú na typické látky, ktoré sa vyskytujú na povrchu baktérií.

Získaná (špecifická) imunita

  • Uplatňuje sa, keď dôjde k stretnutiu organizmu s infekciou, ktorá prelomí základnú bariéru.
  • Jej nástup trvá zhruba päť dní.
  • Jej nástrojom sú B-lymfocyty (bunky imunitného systému zodpovedné za špecifickú, protilátkami sprostredkovanú imunitnú odpoveď, pozn. red.). Produkujú protilátky (imunoglobulíny). Zahŕňajú tiež T-lymfocyty; niektoré zabíjajú nádorové a vírusom infikované bunky a iné prevažne regulujú imunitu.
  • Má výhodu v tom, že telo si zapamätá určitý antigén, ktorý vyvolal imunitnú reakciu; nabudúce je pri stretnutí s rovnakým antigénom účinnejšia.

Mení sa „výkon“ nášho systému obranyschopnosti počas života? Ak áno, čo zmeny ovplyvňuje?

prof. MUDr. Ilja Stříž, CSc.: Novorodenci sú prvý polrok chránení protilátkami od matky a u niektorých môže byť nástup vlastnej tvorby prechodne oneskorený. O niečo horšia úroveň obranných mechanizmov môže byť ešte v priebehu prvých troch rokov života, než sa imunita nastaví, a potom opäť v starobe, keď je už imunitný systém opotrebovaný a kvôli prípadným pridruženým chorobám sa mu nemusí dostávať potrebná energia.

Imunitný systém je energeticky veľmi náročný, pretože k určitej produkcii protilátok aj obnove buniek dochádza aj v čase, keď ich nepotrebujeme. Udáva sa, že u medveďov v čase zimného spánku dochádza k výraznému útlmu imunity, aby ušetrili energiu a vydržali do jari.

prof. RNDr. Jan Krejsek, CSc.: Áno, prirodzený, takzvaný ontogenetický vývoj obranyschopnosti prebieha po celý náš život. Tým rozumieme život od samotného počiatku, ktorým je splynutie pohlavných buniek vajíčka a spermie. Razíme koncept 1 000 dní, ktorým rozumieme prvých tisíc dní života zahŕňajúcich vnútromaternicový vývoj a skoré obdobie po narodení, teda do batolivého veku. V nich sú položené základy individuálnej imunitnej reaktivity. Záleží predovšetkým na matke, ako toto obdobie prebehne.

Vrchol imunitnej reaktivity nastáva v skorej dospelosti, keď je človek pripravený na rozmnožovanie. Imunitná reaktivita sa premieňa v procese starnutia. Musíme rozlíšiť medzi fyziologickým starnutím, takzvanou imunosenescenciou, ktorá zaisťuje dobrú kvalitu života, a nefyziologickým starnutím, ktoré je charakterizované zvýšeným poškodzujúcim zápalom, ktorý vidíme predovšetkým u ľudí s obezitou a ďalšími zdravotnými problémami.

Môžete sa podeliť o nejaké všeobecné rady, ako fungovanie imunitného systému podporiť?

prof. MUDr. Ilja Stříž, CSc.: Priznám sa, že s vekom som trochu konzervatívnejší v zásahoch do imunity. U väčšiny osôb fungujú imunitné mechanizmy veľmi dobre a imunitný systém je sám schopný sa postarať o väčšinu práce. Skôr ide o to mu tú prácu uľahčiť.

Tie mechanizmy sú veľmi zložité, vznikali milióny rokov a je absurdné si myslieť, že si vezmeme jednu tabletku, ktorá všetko zmení. Genetické faktory neovplyvníme, ale kompenzácia stresových faktorov relaxáciou, vyvážená strava s dostatkom proteínov, vlákniny, vitamínov aj stopových prvkov (príkladom môže byť stredomorská kuchyňa) a primeraná fyzická aktivita sú podľa môjho názoru oveľa dôležitejšie ako konzumácia hrstí tabliet s multivitamínmi.

prof. RNDr. Jan Krejsek, CSc.: Individuálnu reaktivitu máme každý nastavenú na základe našich genetických dispozícií. Významne bola určená aj vonkajším prostredím, v ktorom sme vyrastali v ranom období života a ktorému sme vystavení po celý život.

Nemali by sme mať nereálne očakávania, ktoré, bohužiaľ, vzbudzuje predovšetkým internet a dostupné informácie. K životu patrí maródenie. Zvlášť v detskom veku je prirodzené, že deti trpia infekčnými chorobami. Dochádza totiž k ich „premorovaniu“. Musíme to považovať za pozitívny jav, rovnako ako očkovanie, ktoré chráni pred najzávažnejšími infekciami.

Všeobecne platí primeranosť vo všetkom. Mali by sme mať skutočne zdravý životný štýl, dobre a pestro sa stravovať, primerane sa pohybovať (vysiľujúci beh nie je zdravý), dbať na odpočinok, mať dostatok nočného spánku. Snažiť sa bojovať s neprimeranou záťažou, zvlášť psychickou, ktorej sme všetci vystavení.

Aj v takom dokonalom systéme, akým je ten imunitný, sa občas môže niečo „zvrtnúť“. Aké sú najčastejšie problémy súvisiace s imunitným systémom?

prof. MUDr. Ilja Stříž, CSc.: Zďaleka najčastejšie sú alergie, u nás je alergikov približne tretina populácie, najviac je osôb trpiacich alergickou nádchou, ale bežná je aj bronchiálna astma, atopický ekzém, potravinové alergie alebo reakcie na jed blanokrídleho hmyzu či lieky. Niektoré z týchto ochorení je možné liečiť takzvanou alergénovou imunoterapiou, ktorá môže zmeniť reaktivitu imunitného systému, inokedy sme odkázaní na antihistaminiká alebo lokálne kortikosteroidy. Najťažšie prípady astmy či atopického ekzému si vyžadujú biologickú liečbu.

prof. RNDr. Jan Krejsek, CSc.:  Vrodené defekty imunity, ktoré závažne obmedzujú jej funkciu, sú mimoriadne vzácne. K detstvu patria infekčné choroby, ktoré musíme akceptovať a nemali by sme sa ich prehnane báť, ak nepresahujú počtom a intenzitou rozumnú mieru. Sú na to presné kritériá. Oveľa častejší je sklon k nežiaducej imunitnej reakcii, ktorá vedie k alergickému zápalu. Ten môže postihovať kožu (ekzém), dýchací trakt (astma) a môže v princípe postihnúť akýkoľvek orgán. Najčastejšou a často závažnou poruchou funkcie imunity sú imunopatologické choroby.


Veľkou témou dneška sú takzvané autoimunitné ochorenia. Prečo k nim dochádza a čo sa pri nich vlastne deje?

prof. MUDr. Ilja Stříž, CSc.: K nárastu výskytu autoimunitných ochorení došlo približne v rovnakom čase ako k expanzii alergických chorôb, takže sa dá predpokladať, že tu môžu byť aj niektoré spoločné predispozičné faktory. Niet pochýb o tom, že sú dôležité genetické faktory, vo väčšine prípadov ide o účasť niekoľkých génov. Ďalej je jasné, že sa uplatnia hormonálne faktory, autoimunity sú oveľa početnejšie u žien, platí to pre sklerózu multiplex, autoimunitné poškodenia štítnej žľazy alebo systémové choroby spojiva.

Pri vzniku autoimunitných chorôb sa môžu uplatniť aj infekcie. Odpoveď proti niektorým baktériám môže byť zameraná proti ich častiam (antigénom), ktoré sú chemicky veľmi podobné antigénom na povrchu ľudských buniek. Klasickým príkladom je reumatická horúčka, keď protilátky proti antigénu streptokoka skrížene reagujú s antigénmi v srdci. K poškodeniu vlastných tkanív a orgánov pri autoimunitných ochoreniach potom dochádza buď prostredníctvom protilátok (takzvaných autoprotilátok), alebo imunitných buniek.

prof. RNDr. Jan Krejsek, CSc.: Ako autoimunitné imunopatologické choroby označujeme chorobné stavy, keď dochádza k prešmykovaniu z obranného k poškodzujúcemu zápalu. Výsledkom je poškodenie našich bunkových štruktúr alebo orgánov. Imunopatologické choroby sú nešťastným súbehom genetickej dispozície, chybného nastavenia individuálnej imunitnej reaktivity a vyvolávajúceho podnetu.

Pri niektorých chorobách môže byť zasiahnutých niekoľko telových sústav. Hovoríme o systémových imunopatológiách a príkladom môže byť systémový lupus. Inokedy je poškodzujúcim zápalom ničený jeden orgán. Príkladom môže byť roztrúsená skleróza mozgovomiechová, keď je postihnutý centrálny nervový systém. Vďaka poznaniu mechanizmov väčšiny imunopatologických chorôb je u nás dostupná kvalitná diagnostika lekármi špecialistami. Tí majú pri liečbe k dispozícii najmodernejšie lieky vrátane biologických. V tomto ohľade sme na svetovej špičke. Diagnóza imunopatologickej choroby dnes už nie je fatálna.

V súvislosti s chorobou COVID-19 sa objavujú správy, že za niektoré úmrtia pacientov môže tzv. cytokínová búrka – teda prehnaná imunitná reakcia organizmu. Ako taká búrka prebieha a prečo je ťažké ju zvládnuť?

prof. MUDr. Ilja Stříž, CSc.: Cytokínová búrka je stav, keď dochádza k nadprodukcii cytokínov, najmä tých prozápalových. Je to stav, keď imunitný systém svojou nadmernou reakciou rozvráti aj ostatné regulačné systémy, a môže viesť aj k úmrtiu.

Na druhej strane to nie je niečo úplne unikátne, podobné stavy nastávajú aj pri pokročilej sepse. Problém terapeutického zásahu je v dynamike týchto stavov. Stále ešte vieme veľmi málo o úlohe jednotlivých cytokínov pri generalizovanej infekcii SARS Cov-2.

prof. RNDr. Jan Krejsek, CSc.: Mediálne dobre znie v súvislosti s infekciou SARS Cov-2, ktorá spôsobuje COVID-19, že pri najzávažnejších priebehoch dochádza k spomenutej „cytokínovej búrke“. Rozumieme tým uvoľnenie prozápalových cytokínov z buniek imunity aj ďalších buniek tela v súvislosti s obrannou reakciou. V tomto prípade obranná reakcia stráca svoju reguláciu a premieňa sa na poškodzujúci zápal. Nie je to nič nové. Podobné „cytokínové búrky“ sprevádzajú mnoho infekcií aj neinfekčných podnetov.

Sú medzi laickou verejnosťou rozšírené nejaké mýty či polopravdy o imunite človeka, ktoré by ste rád uviedol na pravú mieru?

prof. MUDr. Ilja Stříž, CSc.: Za mýtus osobne považujem názor, že ľudia sú najdokonalejšou formou života na zemi. Už na základnej škole nám ukazujú obrázky, kde je šimpanz na druhom mieste a my na prvom. Obávam sa, že keby rebríček zostavoval niekto iný, napríklad mikroorganizmy, ktoré žijú na planéte cca dve miliardy rokov, a sú teda oveľa kompetentnejšie to posúdiť, nevojdeme sa do prvej stovky.

Naznačila to aj súčasná pandémia SARS Cov-2. Všetky vírusy potrebujú na spokojný život svojho hostiteľa, v ktorom by mohli bývať. Preto tie najlepšie z nich vedia pomocou mutácií zmeniť svoj genóm (svoju genetickú výbavu) tak, aby sa mohli lepšie šíriť, ale pokiaľ možno škodili menej. Niet pochýb o tom, že aj pri dramatickom náraste infikovaných osôb v súčasnosti (viac sa testuje) prebieha väčšina infekcií vírusom SARS Cov-2 v ČR bez akýchkoľvek príznakov alebo ako bežné respiračné ochorenia. Dúfajme, že tento vírus dosiahne v súboji s vyspelým imunitným systémom človeka plánovanú remízu.

V prípade, že bude dlhodobo počet hospitalizovaných s diagnózou COVID-19 na prijateľnej úrovni (bez ohľadu na počet infikovaných), bude to jasná známka toho, že sa SARS Cov-2 už chystá zaradiť medzi ostatné koronavírusy, ktoré tu máme každú zimu a nikoho veľmi nezaujímajú. Je možné, že tieto „starousadlícke“ koronavírusy, ktoré si náš imunitný systém už pamätá, prispeli k o niečo priaznivejšiemu priebehu infekcie SARS Cov-2 v našom regióne.

Pri optimistickom scenári by sa SARS Cov-2 mohol stať jedným z mnohých bežných respiračných vírusov. Ďalšie rozsiahle vyšetrovanie zdravých ľudí na prítomnosť vírusu, ktorý si nás vybral a už neškodí, by potom bolo diskutabilné, a to s ohľadom na skutočnosť, že by značné prostriedky vynakladané na vyšetrovanie mohli slúžiť tam, kde je to skutočne potrebné, najmä na liečbu vážne chorých pacientov.

Teraz už je zjavné, že SARS Cov-2 sám nezmizne ako jeho príbuzní, vírusy SARS a MERS, znevýhodnené oveľa väčšou úmrtnosťou. Musíme si preto zvyknúť s týmto novým vírusom žiť, rovnako ako žijeme s ostatnými respiračnými patogénmi, nesmieme však podceňovať starostlivosť o pacientov s vážnejšími klinickými prejavmi a ochranu ohrozených osôb.

Samozrejme ako imunológ trpím aj nepravdami šírenými na internete, napríklad že každý s prítomnosťou protilátok proti boréliám alebo chlamýdiám musí byť liečený dlhodobo antibiotikami, že detekcia IgG protilátok proti potravinám pomáha preukazu potravinovej intolerancie alebo že rodičky budú zdravé, keď zjedia svoju placentu. To všetko sú dôsledky súčasnej takzvané postfaktickej doby, keď síce laici majú k dispozícii obrovské kvantá informácií, ale bohužiaľ, len veľmi málo z nich je overených. Za ďalší mýtus považujem teóriu, že očkovanie spôsobuje autizmus.

prof. RNDr. Jan Krejsek, CSc.: Osobne ma najviac trápia ničím neodôvodnené obavy zo škodlivosti lepku. Lepok je veľmi cenná bielkovina, ktorá sa vyskytuje v pšeničnom zrne. Podobné bielkoviny sú prítomné aj v raži, jačmeni a ovse. V kyberpriestore sa šíria informácie, že lepok škodí každému a že má byť z našej strany vypustený. To je úplne chybný názor.

Lepok (glutén) je príčinou ochorenia zvaného celiakia. Toto ochorenie je relatívne zriedkavé. Teraz máme k dispozícii jednoduché testy, ktoré chorých s neznášanlivosťou lepku môžu identifikovať. Ide o stanovenie autoprotilátok proti tkanivovej transglutamináze (anti TTG) v periférnej krvi. Chorí s celiakiou nesmú konzumovať lepok ani bielkoviny z ďalších obilnín.

Podobne z oblasti mýtov je tvrdenie, že nás poškodzuje konzumácia mlieka a mliečnych výrobkov. V našej populácii iba malý počet ľudí trpí alergiou na zložky mlieka alebo neznášanlivosťou laktózy. Máme diagnostické nástroje, ako týchto chorých vyhľadať. Všetci ostatní z konzumácie mlieka profitujú. Jednoducho povedané sme zdraví, silní a inteligentní, pretože konzumujeme mlieko a mliečne výrobky, zvlášť fermentované, ktoré obsahujú probiotické mikroorganizmy.


Prihlásiť