Nepočujúci a nedoslýchaví

Obsah aprílového dTestu

Aktuální číslo časopisu dTest 4/2024 Obsah aprílového dTestu

Sdílejte

Publikované v časopise 9/2020

Presný počet Čechov s poruchami sluchu nie je známy, podľa niektorých odhadov ich však vrátane seniorov môže byť až okolo jedného milióna. Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že porucha sluchu nemusí byť pre život taká zásadná, ako napríklad ochorenie zraku, nie je to tak. V tomto materiáli sa dozviete, s akými nástrahami sa v bežnom živote nepočujúcich a nedoslýchaví stretávajú alebo ako s ľuďmi s poruchami sluchu dobre a efektívne komunikovať.

Každoročne si 23. septembra pripomíname Medzinárodný deň nepočujúcich. Jeho cieľom je najmä rozšíriť povedomie o úskaliach života ľudí s poruchami sluchu. Tí sa každodenne dostávajú do mnohých ťažkých situácií, ktoré sú pre počujúceho človeka úplne banálne.

Život bez telefonovania

Pre počujúceho ide o rutinnú činnosť, ktorá ho mnohokrát napríklad aj otravuje. Nepočujúci človek však telefonovať nemôže. Väčšina životných situácií sa dá našťastie vyriešiť inými spôsobmi komunikácie; ale napríklad pri privolaní záchranky, pri ktorom hrajú úlohu aj sekundy, môže byť možnosť zavolať a dostávať po telefóne pokyny kľúčová.

Nielen telefonická, ale aj osobná komunikácia je pre ľudí s poruchami sluchu komplikovaná. Mnohí z nich síce vedia odzerať, klasický rozhovor však obvykle viesť nemôžu. Okrem faktu, že nie sú schopní počuť a nezriedka ani hovoriť, bývajú veľkým problémom aj rozporuplné reakcie okolia.

S počujúcimi to nemajú jednoduché

„Česi sú často rezervovaní a pri prvom kontakte so zle počujúcim či nepočujúcim človekom, ktorý napríklad požiada o pomoc, reagujú nevľúdne, zľaknú sa a z komunikácie vycúvajú. Často je zrejmé, že si so situáciou nevedia rady,“ hovorí v rozhovore pre dTest Šárka Prokopiusová, prezidentka Zväzu nepočujúcich a nedoslýchavých (SNN).

Rozpaky počujúcich podľa nej pramenia aj z toho, že na rozdiel od telesného či zrakového postihnutia má to sluchové veľkú nevýhodu − nie je totiž vidieť. Človek na vozíku alebo nevidiaci s bielou palicou je pre okolie zrozumiteľný a ľudia si skôr dokážu predstaviť, čo ten človek potrebuje. U nepočujúcich však dochádza k zisteniu, že komunikácia nebude prebiehať úplne bežne, zvyčajne až vo chvíli, keď k pokusu o ňu dôjde. Nie je výnimkou, že ľudia považujú nepočujúceho za mentálne postihnutého a podľa toho sa k nemu tiež správajú − prezieravo alebo dokonca s dešpektom. Že príčinou osobitného správania je sluchová chyba, im vôbec nenapadne.

Za hranicami sú napred

V tomto smere majú Česi veľké rezervy a v porovnaní s obyvateľmi mnohých iných štátov máme veľa čo doháňať. „V zahraničí som mnohokrát zažila úplne iný prístup, keď ľudia po oznámení, že nepočujem, automaticky začali viac artikulovať, gestikulovať, chytili papier a ceruzku, skrátka vedeli, čo môžu pre úspešnú komunikáciu urobiť. A boli to ľudia na rôznych pozíciách, od taxikárov cez čašníkov, personál na letisku až po bežných ľudí na ulici,“ vysvetľuje Prokopiusová. Zväz nepočujúcich a nedoslýchavých, ktorý vedie, sa okrem sociálneho poradenstva či požičiavania kompenzačných pomôcok ľuďom s poruchami sluchu venuje práve aj osvete počujúcich vo vzťahu k nepočujúcim napríklad prostredníctvom akcií a besied nazvaných Som jedno ucho.

Rozhovor

V rozhovore s riaditeľkou Zväzu nepočujúcich a nedoslýchavých (SNN) Šárkou Prokopiusovou sa môžete dočítať, aké sú možnosti liečby porúch sluchu, či možno aspoň stareckým problémom so sluchom nejako predchádzať alebo ako sú na tom ľudia s poruchami sluchu zo strany vzdelávania a pracovného uplatnenia.

Koľko ľudí u nás trpí nejakou formou poruchy sluchu a koľko z nich je úplne nepočujúcich?

Presné štatistiky neexistujú. Kvalifikovaným odhadom (počet vydaných slúchadiel zdravotnými poisťovňami – cca 25- až 30-tisíc ročne, počty absolventov škôl pre žiakov a študentov so sluchovým postihnutím a pod.) sa uvádza cca 450- až 500-tisíc osôb so sluchovou chybou (vrátane seniorov a neskôr ohluchnutých osôb) a z toho 8- až 10-tisíc sú používatelia posunkového jazyka.

Aké sú stupne či druhy nedoslýchavosti?

Historickým termínom bola hluchonemota; tento termín však nie je vhodné používať. To, že človek nepočuje, automaticky neznamená, že je nemý. Tomuto termínu zodpovedajú deti, ak nepočujú a k tomu majú poruchu reči (dysfázia), prípadne v dospelosti nepočujúci po cievnej mozgovej príhode, ktorí stratia schopnosť hovoriť a rozumieť reči (afázia). „Bežní“ nepočujúci však nemajú obmedzenú schopnosť hovoriť, len je ich reč symptomatická k hluchote, napríklad majú atypickú intonáciu, nekontrolujú hlasitosť a posadenie hlasu (ich hlas je veľmi vysoko), nemajú správnu artikuláciu a zamieňajú hlásky, napríklad sykavky, ale nejde o nemotu.

K termínom, ktoré sú v súvislosti s poruchami sluchu používané, potom patria tieto: 1) nepočujúci človek − to je ten, ktorého počutie je poškodené takým spôsobom, že znemožňuje porozumenie reči len sluchom, či už bez slúchadla, alebo so slúchadlom; 2) nedoslýchavý človek − ten, ktorého počutie je poškodené do takej miery, že mu robí veľké problémy, ale nie je to nemožné, porozumieť reči samotným sluchom, či už bez slúchadla, alebo so slúchadlom; 3) prelinguálna hluchota − stav osoby, ktorá sa narodila ako nepočujúca alebo ktorá stratila sluch v ranom veku pred vytvorením reči a jazyka; 4) postlinguálna hluchota − stav osoby, ktorá stratila sluch po spontánnom vytvorení reči a jazyka; 5) vrodená hluchota – porucha sluchu existujúca v okamihu narodenia, bez ohľadu na príčinu; 6) dedičná alebo genetická hluchota: je spravidla vrodená, ale niekedy sa prejaví až v neskoršom veku.

Sú problémy so sluchom dedičné?

Môžu byť a nemusia. Väčšinou sa nepočujúce dieťa rodí do počujúcich rodín, ale zároveň sú typy porúch, ktoré sú dedičné a v rodine sa hluchota objavuje pravidelne.

Čo okrem dedičnosti stojí za vznikom vrodenej hluchoty?

Príčiny porúch sluchu sú veľmi ťažko diagnostikovateľné. Až na pomerne malé percento prípadov, pri ktorých je príčina jasná (pri získaných napríklad nádor na mozgu alebo v uchu, úraz, následok zápalu mozgových blán, pri vrodených preukázaná dedičnosť), väčšinou získaná hluchota počas života (a rovnako tak časť vrodených, ktoré nie sú preukázané ako dedičné) nie je presne odôvodnená.


Aké sú možnosti liečby jednotlivých porúch sluchu?

Aj keď sú niektoré prípady straty sluchu vratné lekárskou liečbou, mnohé vedú k trvalému postihnutiu. Väčšinou ide o kompenzáciu slúchadlami, čo sú pomôcky umožňujúce odovzdanie príslušnej informácie pomocou zvuku. Zvukom je každé mechanické vlnenie, ktoré je schopné vyvolať v ľudskom uchu sluchový vnem.

Pri najťažších vrodených stratách a v malom percente aj pri získaných stratách počas života sa pristupuje ku kochleárnej implantácii. Kochleárny implantát je zmyslová náhrada, ktorá sa vkladá do vnútorného ucha (stimuluje nervy vo vnútornom uchu) a nahrádza funkciu slimáka (kochley).

Je možné nejako predchádzať strate sluchu v starobe?

Škodlivý vplyv má jednoznačne dlhodobé vystavenie hlasnému zvuku, teda určite platí, že je potrebné chrániť si sluch v priebehu celého života. Nebezpečenstvom sú slúchadlá s hlasitou hudbou, častá prítomnosť na hlasných koncertoch alebo práca v hluku bez ochranných pomôcok. Sluch môže poškodiť aj jednorazové vystavenie veľmi hlasnému zvuku (výstrel blízko ucha, výbuch), prípadne môže vplyv pobytu v hlasitom prostredí zhoršiť aktuálny stav človeka, ktorý má napríklad obmedzenú imunitu, chrípku pod. Predchádzať strate sluchu v starobe sa teda dá jedine ochranou vlastného sluchu.

 

Ako často sa hluchota spája s tým, že je človek nemý?

Ide o veľmi výnimočný stav. Pôjde o desatiny promile.

Akým spôsobom je najvhodnejšie s nepočujúcim človekom komunikovať a akých chýb sa v komunikácii vyvarovať?

Pri komunikácii musí byť hovorcovi vidieť na tvár, predovšetkým na ústa, ale podstatná je celá mimika tváre a predovšetkým očný kontakt. Teda nehovoriť, keď som k človeku chrbtom, pozerám sa do počítača − to je častý nešvár lekárov. Dbať na to, aby svetlo vždy dopadalo na našu tvár a ruky, svetelný zdroj nesmieme mať za chrbtom. Hovoriť jasne a zreteľne, ale neartikulovať prehnane. Hovoriť hlasno, ale nekričať.

Nezakrývať si pri reči ústa (ruky, papier, mikrofón, problém sú aj fúzy), pri reči nežuvať ani sa veľmi nesmiať, pretože sa tým mení mimika a možnosť odzerania.

Dodržiavať určitú vzdialenosť − nie je vhodné sa človeku s poruchou sluchu prihovárať z viac ako dvoch metrov, je tým sťažené odzeranie a z väčšej vzdialenosti sa zvuk odráža od stien a mení sa jeho charakter.

Dbať na akustický pokoj. Aj ľahko nedoslýchavý človek je v hlučnom prostredí nepočujúci.

Ak sa komunikácia ani cez tieto opatrenia nedarí, je možné použiť ceruzku a papier alebo mobil a všetko si písať.

Ak je možnosť, napríklad pri plánovaných schôdzkach, vždy objednať tlmočníka posunkového jazyka (ZJ) alebo prepis hovorenej reči.

Akými spôsobmi komunikujú nepočujúcich medzi sebou?

Nedoslýchaví bežnou rečou pri dodržiavaní pravidiel uvedených v predchádzajúcej odpovedi, používatelia posunkového jazyka používajú ten. Ak potrebujú napríklad niečo vybaviť na úrade, využívajú službu tlmočníka posunkového jazyka. Podobne môžu nedoslýchaví alebo ohluchnutí využívať službu simultánneho prepisu.

Aké majú možnosti počujúci rodičia keď sa im narodí nepočujúce dieťa?

V súčasnosti je už poskytovaný novorodenecký skríning, takže sú poruchy sluchu zisťované oveľa skôr ako v minulosti, keď sa často strata sluchu zistila napríklad až po jednom alebo dvoch rokoch či ešte neskôr. Teraz je spravidla diagnóza istá do pol roka a nastupuje kompenzácia − slúchadlá alebo príprava na kochleárny implantát, ktorý sa deťom dáva najčastejšie vo veku okolo jedného až jeden a pol roka.

Okrem lekárskej starostlivosti je k dispozícii aj skorá starostlivosť, na ktorú sa môžu rodičia obrátiť hneď, len čo sa o postihnutí dozvedia, a môžu tu získať potrebné informácie, zdieľať skúsenosti s ostatnými rodičmi, učiť sa posunkový jazyk a pod. Od troch rokov veku potom starostlivosť deťom poskytujú aj špeciálne pedagogické centrá, ktorá nadväzujú na ranú starostlivosť a pomáhajú rodine po celý čas školskej dochádzky a prípravy na povolanie.

Pre rodičov je dôležité získať podporu čo najskôr, aby sa rýchlo zorientovali v situácii a boli schopní s dieťaťom komunikovať tak, aby sa rozvíjalo. Čím neskôr sa tvorí komunikačný systém, tým horšie pre dieťa. Deficit z prvých dvoch rokov života sa len veľmi ťažko doháňa.

Okrem novorodeneckého skríningu sa toto vyšetrenie opakuje ešte v piatich rokoch veku dieťaťa, keď dochádza k zachyteniu skôr ľahších porúch.

Ako vnímate v súčasnosti vzdelávanie osôb s poruchami sluchu, majú dosť možností od materských až po vysoké školy, alebo by sa systém mohol v niektorých ohľadoch zlepšiť?

V súčasnosti je možnosť integrácie na všetkých stupňoch škôl s podporou, akou je napríklad tlmočník či asistent, úpravy vzdelávacieho procesu vrátane štúdia na vysokých školách. Okrem toho sú k dispozícii školy pre deti s postihnutím sluchu, takže možnosti vzdelávania sú pomerne široké.

Problémy sú v zaistení niektorých podporných opatrení, napríklad tlmočníkov posunkového jazyka je veľmi málo, a tak je len výnimkou, že študent v integrácii zoženie tlmočenie v rozsahu, aký potrebuje. Naproti tomu sú na vysokých školách zriaďované strediská na podporu študentov so špecifickými vzdelávacími potrebami, ktoré zabezpečujú spomínané tlmočenie, prepis a ďalšie služby pre všetkých študentov, ktorí majú nejaké potreby z dôvodu zdravotného postihnutia.

Myslím teda, že situácia je teraz oveľa lepšia ako v minulosti, ale, samozrejme, nie na všetkých školách je prax vyhovujúca.


Aké sú pracovné uplatnenia nepočujúcich?

Veľmi záleží na komunikačných schopnostiach každého. Nepočujúci či človek s ťažkým sluchovým postihnutím, ktorý má problém s komunikáciou s počujúcimi, hľadá zodpovedajúcu prácu len veľmi ťažko, hoci môže byť veľmi schopný. Ponuku primárne pre nepočujúcich tvoria spravidla manuálne odbory a len veľmi málo sa darí získavať pozície na vyššej úrovni v rôznych oblastiach.

Veľká časť nepočujúcich absolventov vysokých škôl sa uplatňuje v školstve a v sociálnych službách, keď sú zameraní opäť na prácu s deťmi a ľuďmi so sluchovým postihnutím. Samozrejme, v komunite sú aj ľudia, ktorí sa napriek ťažkej poruche sluchu presadili napríklad vo vede, ale je ich veľmi málo.

S akými najväčšími problémami sa nepočujúci v súčasnosti stretávajú?

Najväčší problém je nedostatok informácií. Používatelia posunkového jazyka majú často problém s češtinou, ktorá je ich druhým jazykom, a tak nemusia vždy dobre rozumieť tomu, čo si môžu prečítať na internete alebo v novinách. V čase začiatku koronavírusovej epidémie to bolo veľmi zreteľné. Bolo treba čo najviac informácií prekladať do posunkového jazyka a apelovať na štát, aby zaisťoval tlmočenie dôležitých informácií, napríklad televíznych správ, do posunkového jazyka. Česká televízia k tlmočeniu pristúpila veľmi zodpovedne a dokonca sa niektoré zavedené opatrenia, ako je tlmočenie hlavných správ na ČT24, zachovali aj po skončení núdzového stavu.

Okrem toho sú nepočujúci v dôsledku nedostatku informácií a neschopnosti dostatočne sa v nich orientovať veľmi manipulovateľní, a teda ohrození jednoduchým zneužitím (podpis zmluvy, ktorej nerozumie, ľahšie uvedenie do omylu a pod.).

Pálčivý je tiež nedostatok tlmočníkov posunkového jazyka a prepisovateľov, často teda nepočujúci nedostanú tlmočenie alebo prepis na rokovania, ktoré sú pre nich dôležité, napríklad na úrade práce. A potom, samozrejme, už spomínané zamestnávanie a zabezpečenie životných potrieb.

História vzdelávania nepočujúcich v českých krajinách

Vzdelávací ústav pre ľudí s poruchami sluchu bol otvorený v Prahe už roku 1786. Išlo o Ústav pre hluchonemých a v Európe bol ešte len piaty svojho druhu (prvý vznikol v Paríži v roku 1770). V tomto zariadení boli nepočujúci vzdelávaní všetkými v tom čase dostupnými prostriedkami, učili sa tak napríklad prstovú abecedu alebo vyjadrovanie sa pojmov pomocou znakov.

K prelomu vo vzdelávaní osôb s poruchami sluchu došlo vďaka Václavovi Frostovi, ktorý v polovici 19. storočia Ústav pre hluchonemých aj viedol. Frost vytvoril novú metódu vzdelávania nepočujúcich; v tom čase sa nazývala Frostova kombinovaná metóda alebo tiež metóda pražská. V podstate išlo o bilingválne vzdelávanie nepočujúcich. Jeho princípom je, že niektoré predmety sa vyučujú v znakovom jazyku bez rozprávania, v iných sa zase hovorí bez ukazovania. Táto metóda mala žiakov pripraviť na život a komunikáciu tak s nepočujúcimi, ako aj s počujúcimi. Frost predbehol svoju dobu zhruba o sto rokov, jeho metóda bola znovuobjavená v 60. rokoch 20. storočia v škandinávskych krajinách.

Významnou osobnosťou v histórii vzdelávania ľudí s poruchami sluchu u nás bol tiež Václav Koťátko. Po smrti Frosta bol riaditeľom spomínaného vzdelávacieho zariadenia, navyše spísal Šlabikár alebo Čítanku pre žiakov hluchonemých.

Okrem pražského Ústavu pre hluchonemých sa postupne začali otvárať ďalšie školské zariadenia pre žiakov s poruchami sluchu po celej krajine. V roku 1829 to bol Moravsko-sliezsky ústav pre hluchonemých v Brne, v roku 1844 Ústav pre nepočujúce deti židovského náboženstva v Mikulove, v roku 1858 potom Diecézny ústav pre hluchonemých v Litoměřiciach. Postupne pre žiakov a študentov s poruchami sluchu vznikali aj ďalšie zariadenia, pomocné školy, pokračovacie školy, vyššie osvetové školy či stredné školy.

V roku 1948 bola zavedená pre deti s poruchou sluchu povinná školská dochádzka, v období komunistickej éry však o kvalitnom vzdelaní pre týchto žiakov veľmi hovoriť nemôžeme. Zlom v tejto oblasti prinieslo až obdobie po nežnej revolúcii – od deväťdesiatych rokov minulého storočia majú žiaci a študenti s poruchami sluchu pomerne široké možnosti vzdelávania. V súčasnosti sú často integrovaní do bežných tried a všeobecne je ich šanca na dobré vzdelanie, pracovné uplatnenie a kvalitný život vyššia.


Prihlásiť