Permakultúra a iné návraty k prírode

Obsah únorového dTestu

Aktuální číslo časopisu dTest 2/2019 Obsah únorového dTestu

Vydané: 31.1.2019    Publikované v časopise 2/2019

Neviete presne, čo sa skrýva pod pojmami permakultúra, prírodná záhrada, jedlý les, nieto ešte „kápézetka“…? Zaujíma vás samozásobiteľstvo zdravým jedlom, či už tým, ktoré si vypestujete sami, alebo takým, ktoré získate od príbuzného farmára? Vysvetlíme si, čo tieto slová a zodpovedajúce módne hnutia znamenajú.

Prírodná záhrada pre krásu, diverzitu − a pre leňochov

Začneme tým, čo je najjednoduchšie, a ak máte vlastnú záhradku (balkón, terasu, dvorček…), môžete to urobiť hneď. Nesmierne tým prospejete prirodzenej sieti života, ktorá nás obklopuje a ktorej sme súčasťou, no napriek tomu neustále pretrhávame jej väzby násilnými zásahmi.

V prírodnej záhrade predovšetkým nepoužívame žiadne pesticídy − teda prípravky hubiace hmyz a ďalšie živé duše, hubové choroby aj nežiaduce druhy rastlín. Vynecháme aj priemyselné hnojivá, ktoré síce nepôsobia ako vyložené jedy, ničia však symbiózu rastlín s hubami a mikroorganizmami, a tým znižujú prirodzenú úrodnosť pôdy. Všetko sa dá nahradiť prírodnými „eko“ alternatívami − kompostom, rastlinnými výluhmi a odvarmi, alebo už hotovými prípravkami, ktoré bežne dostanete v záhradníckych centrách (napríklad dážďovkové hnojivo a ďalšie).

Ďalej v takej záhrade ponechávame alebo zriaďujeme útočisko pre naše prírodné druhy, čo sa týka živočíchov (hmyzie domčeky, kôpky konárov pre ježky, kamenné múriky, neostrihané kostrnky rastlín ponechané cez zimu), rastlín (dáte priestor „dobrovoľníckym“ rastlinám a nevyplejete ich všetky − mnohé sú jedlé, napríklad mladé hviezdice alebo borák, liečivé ako púpava, kostihoj alebo divozel, či jednoducho pekné a dobre doplňujúce záhradu, ako lastovičník alebo pakost). Miesto náročných, prešľachtených záhradných rastlín zasaďte naše staré a miestne odrody, ktoré sú prirodzene odolné proti drsným podmienkam. Získate tak nízkoúdržbovú prírodnú záhradku, kde prírode vyjdete v ústrety a ona zase vám.

Možno vám napadne, či tým nevzniknú ideálne podmienky pre množenie takzvaných škodcov; zámerne píšeme „takzvaných“, pretože podľa zásad prírodného záhradníčenia má každý živý organizmus v systéme svoje miesto a ide len o to systém vyvážiť, aby žiadny prvok nebol obsiahnutý až príliš. Tomu môžeme zabrániť pestovaním rastlín v pestrých kombináciách, tak ako je to v prírode, pretože veľa škodcov sa riadi čuchom a aromatické rastliny ich zmätú. Vytvorenie rovnováhy môže však nejaký čas trvať; zvyčajne zaberie asi tri roky, než sa dostatočne namnožia prirodzení nepriatelia škodcov.

Permakultúra: človek je súčasťou prírody

Permakultúrne záhrady − alebo aj väčšie kusy krajiny − predstavujú takpovediac ďalšiu úroveň, v ktorej človek začleňuje do prírodného systému svoje vlastné potreby.

Permakultúrne hnutie vzniklo v 70. rokoch minulého storočia v Austrálii a autor tohto pojmu Bill Mollison vychádzal z anglických výrazov „permanent“ a „agriculture“. Uvedomoval si, ako priemyselné poľnohospodárstvo ničí životné prostredie a vyčerpáva prírodné zdroje, a navrhol model trvalo udržateľného poľnohospodárstva priateľského k prírode a napodobňujúceho jej ekosystémy. Kým priemyselné poľnohospodárstvo pracuje s vysoko neprirodzenými monokultúrami jednoročných plodín, a nezaobíde sa tak bez veľkého množstva vonkajších vstupov v podobe pesticídov, priemyselných hnojív a množstva agrotechnických zásahov, v prírodných systémoch zostáva vytvorená organická hmota na mieste, zvyšky rastlín sa rozkladajú a pasúce sa zvieratá hnoja pôdu. Celý systém je tak oveľa menej náročný na údržbu a ľudské zásahy.

Základom permakultúry sú porasty vytrvalých rastlín, podobné riedkemu lesu, a obmedzenie plôch s jednoročnými plodinami. K lepšiemu napodobeniu prírodných kolobehov sa väčšinou zaraďujú aj zvieratá, ktoré vo vhodnom čase pomáhajú svojou „prácou“ − skonzumujú opadané plody, prerýľujú pôdu, vyzbierajú škodcov a podobne. Ľudia z takéhoto systému získavajú pestrejšie a zdravšie živobytie ako z konvenčného poľnohospodárstva. Nesmie však ísť o krátkodobý zisk, skôr o „zážitkové“ pozorovanie prírody, učenie sa od nej a využívanie zdrojov, ktoré sú poruke, napríklad aj planých rastlín.

Pustiť sa do permakultúry v záhrade nie je nič ťažké, môžete to robiť postupne. Základom je uzatváranie kolobehov energie, živín a zdrojov tak, aby sa každý odpad pokiaľ možno hneď stal zase zdrojom, ako sa to deje v prírode.

Dôležité je zadržiavať dažďovú vodu, zvlášť v súčasnej meniacej sa klíme, keď sa prívalové dažde striedajú s dlhým spaľujúcim suchom. Zakladáme teda podľa možností tône, jazierka, priekopy vedúce po vrstevniciach a umožňujúce vsakovanie (takzvané svejly, a tiež zvádzame a zbierame vodu z každej strechy.

Ďalšou nevyhnutnosťou je kompost, a to nielen pre záhradné, ake aj kuchynské odpady (tie však môžu skonzumovať aj ošípané alebo hydina). Je možné pridať kompostovací záchod, ktorý síce zatiaľ patrí do kategórie pre odvážnych, lenže splachovať pitnou vodou je naozaj neudržateľný luxus a separačné kompostovacie záchody majú určite budúcnosť…

Zásadne žiadnu biomasu zo svojho pozemku neodvážame a už vôbec ju nepálime. Orezané konáre môžeme použiť na štiepku na mulčovanie alebo ako výplň do vyvýšených záhonov, kde sa budú postupne rozkladať, pokosenou trávou tiež mulčujeme. Rovnako ako v prírodných záhradách dávame prednosť polykultúram pred monokultúrami a pestujeme pestré spoločenstvá rastlín; rozdiel je v tom, že získavame úrodu a začleňujeme do systému človeka − samozásobiteľa.

Všetku pôdu sa snažíme mať pokrytú rastlinami alebo mulčom, čo nám ušetrí veľa práce so závlahou a vyplievaním. Ďalej sa v permakultúrnom dizajne používa množstvo ďalších metód a postupov, napríklad zónovanie, čo znamená, že si pozemok rozdelíme na zóny očíslované podľa toho, ako často ich navštevujeme. Zóna 1 je bezprostredné okolie domu, kam chodíme denne, zóna 2 napríklad ovocný sad s porastom, kam stačí zájsť raz-dvakrát do týždňa, a tak ďalej. Na každom pozemku, aj na tom najmenšom, by sme mali pamätať na zónu divočiny, kde nezasahujeme vôbec.

Povestná bylinková špirála

Obľúbeným, no veľmi zjednodušujúcim modelom toho, ako permakultúra funguje, je bylinková špirála. Má však zmysel skôr „pedagogický“, pretože ukazuje prácu s mikroklímou − rôznymi podmienkami, vhodnými pre rozličné druhy rastlín. Špirálu môžete vystavať z kameňov, ale prípadne aj z iného materiálu, s priemerom od dvoch do ôsmich metrov a s výškou od metra do dvoch. Konštrukcia z kameňov a pôdy sa stáča k stredu nahor, na špičke vzniká najsuchšie miesto špirály. Záleží tiež na orientácii k svetovej strane; špirála poskytne veľmi slnečné aj tienisté útočisko, kam zasadíme rôzne bylinky podľa ich nárokov na vlahu a svetlo. Úplne dole pridáme jazierko pre bahenné rastliny.

V permakultúrnej záhrade však žiadna špirála byť nemusí − tá sa hodí skôr do stiesnených podmienok, kde navyše máme hromadu prebytočnej sutiny a kamenia na jej stavbu. Platí však zásada, že na pozemku vždy využívame miestne podmienky a dotvárame mikroklímu pre rastliny s rôznymi nárokmi napríklad pomocou kamenných múrov, jazierok, chránených biotopov obrátených k juhu a podobne. Nič takzvane „nelámeme cez koleno“, a ak napríklad nemáme podmienky pre broskyne a marhule, radšej sa rozhodneme pre iné ovocie.

Permakultúra ako životný názor

Pojem permakultúra sa dnes rozšíril z poľnohospodárstva a záhradníčenia na celý spôsob ľudského života − teda na dlhodobo udržateľnú kultúru, kde ľudia skôr spolupracujú, než aby si vzájomne konkurovali, kde spolu komunikujú a zdieľajú a kde rešpektujú svoje odlišnosti, korene aj podmienky danej krajiny a lokality. Patrí sem napríklad nehierarchický spôsob rozhodovania − sociokracia, hnutie ekodediny (Ecovillages), hnutie Transition Towns (obce v premene − ľudia tu tvorivým spôsobom usilujú o udržateľný život, využívanie obnoviteľných energií a samozásobiteľstva), systémy miestnej výmeny (LETS − Local Exchange Trade System) a v mestách je to aj súčasná vlna komunitných záhrad, ktorých zmyslom je okrem drobného samozásobiteľstva hlavne obnova susedských vzťahov. Napokon sem patrí aj vytváranie skupín odberateľov miestnej poľnohospodárskej výroby. Tieto skupiny sa dohodnú s konkrétnym farmárom na „kápézetke“ − komunitou podporovanom poľnohospodárstve (KPZ), čo znamená, že sedliakovi zaplatia na celý rok dopredu a pravidelne potom od neho odoberajú jeho výpestky. Získajú tak prísun zdravého jedla, zatiaľ čo výrobca má existenčnú istotu pre prípad, že sa niečo neurodí, na trhu dôjde k výkyvom cien a podobne.


Prihlásiť