Test mikroplastov v morských plodoch

Obsah červencového dTestu

Aktuální číslo časopisu dTest 7/2018 Obsah červencového dTestu

Vydané: 31.5.2018    Publikované v časopise 6/2018

O prenikaní plastového odpadu do životného prostredia ste určite počuli. „Konečná“ na ceste plastu prírodou je často more a oceány. Tam ich nechtiac požierajú morské organizmy a našou konzumáciou plodov mora sa kruh uzatvára. V spolupráci so zahraničnými partnermi sme pátrali po mikroplastových časticiach v potravinách morského pôvodu. Voľba padla na kôrovce, mušle a morskú soľ. Na plast sme narazili v dvoch tretinách vzoriek.

Zoznámte sa s mikroplastom

Slovo mikroplast môže znieť cudzo a nebezpečne, no tieto častice sú nám veľmi blízke − typickým príkladom sú totiž vlákna uvoľnené z flísového oblečenia.

Vedci označujú ako mikroplast častice v podobe granúl, vlákien alebo útržkov fólie s veľkosťou od 100 nanometrov do pol centimetra. Sú rôzneho pôvodu a podľa neho sa triedia do dvoch základných skupín.

Medzi primárne mikroplasty patria častice, ktoré boli priamo, čiastočne aj zámerne, vyrobené. Sem patria napríklad granuly používané v kozmetike, vlákna z umelých tkanín a častice gumy uvoľnené pri otere pneumatík o vozovku.

Rodina sekundárnych mikroplastov zahŕňa častice vzniknuté rozpadom plastového odpadu v prírode, napríklad plastových vrecúšok alebo fliaš.

Pred šesťdesiatimi rokmi zachvátilo svet plastové opojenie. Vtedy moderná, praktická a lacná umelá hmota vytlačila v mnohých podobách skoršie materiály a zmenila spotrebiteľské zvykly na celom svete. Nikdy predtým nebolo jednoduchšie a lacnejšie použitú vec zahodiť a kúpiť novú. Tomu zodpovedá aj svetová výroba plastov − v roku 1950 predstavovala poldruha milióna ton, v súčasnosti sa odhaduje na 320 miliónov ton. Mimochodom, zhruba 40 % produkcie predstavujú jednorazové obalové materiály.

Večné vlákna

Dnes nadšenie pre plast vyprcháva a nahrádzajú ho obavy z jeho „nesmrteľnosti“ a iniciatívy na zníženie produkcie odpadu (píšeme o tom aj v tomto vydaní). Často nám ju pripomínajú zábery na miesta v oceánoch, kde sa hromadí plastový odpad z celého sveta. Podľa údajov OSN tvorí umelá hmota aktuálne okolo 80 % všetkých morských smetí. Polia plávajúcich odpadkov sú však len jeho viditeľnou časťou. Popri nej totiž existuje aj na prvý pohľad neviditeľný svet mikroplastu.

Konečná stanica takmer polovice uvoľneného mikroplastu je práve more. Každý mesiac sa na základe rôznych pesimistických odhadov uvoľňuje 1,8 až 5 miliónov ton primárneho mikroplastu. V moriach ich kvôli vetru a odpadovým vodám skončí asi 0,8 až 2,5 milióna ton. Vzhľadom na malé rozmery a mimoriadnu trvanlivosť môžu mikroplastové granuly, kúsky fólie a vlákna prenikať do tiel mnohých morských organizmov. Kým nechcené požieranie plastových tašiek je problém veľkých obyvateľov morí, častice veľkosti niekoľkých mikrónov sú dostupné aj pre drobné krevety či mušle. V nich sa môže časť mikroplastu vrátiť späť na miesto vzniku − na súš, priamo na náš tanier. To je dôvod, prečo sme sa v tomto malom teste zamerali na potraviny morského pôvodu.

Ako si na tom, Európa?

Medzinárodný tím, v ktorom boli okrem nás zapojené Francúzsko, Taliansko, Dánsko, Španielsko, Belgicko, Fínsko a Rakúsko, zaslal do špecializovaného laboratória vzorky morskej soli, mušlí a kreviet nakúpených v rôznych európskych štátoch so zadaním: zistiť, či sa v nich nachádzajú mikroplastové častice.

Počas testu sme vzorky rozpúšťali − soľ vo vode, mušle a kôrovce v lúhu. Získaný roztok sme prefiltrovali a povrch filtra skúmali pod mikroskopom.

Najskôr bolo potrebné určiť, čo je a čo nie je plast. Mikroplastové čiastočky totiž neboli zďaleka jediné cudzie látky. Videli sme aj piesok a rôzne neplastové vlákna. Nájdené plasty sme potom triedili podľa tvaru na vlákna, granuly a fólie. Zaujímala nás aj ich veľkosť.

Výsledky nášho testu sú zovšeobecnené a namiesto obvyklej tabuľky ich uvádzame v niekoľkých grafoch. Cieľom totiž nebolo ukázať, ako je na tom s plastom tá-ktorá značka − vzhľadom na premenlivé loviská by to ani nedávalo zmysel. Nás predovšetkým zaujímalo, ako sú na tom všeobecne s mikroplastovou kontamináciou produkty, ktoré sa predávajú v Európe.

Počítanie čiastočiek

Celkovo sme skúmali 29 vzoriek kôrovcov, 35 vzoriek mušlí a 39 vzoriek morskej soli. Ako môžete vidieť v grafe „úspešnosti“, mikroplastovými časticami boli zaťažené zhruba dve tretiny testovaných vzoriek v každej z kategórií. Najčastejšie sme sa pod mikroskopom stretávali s plastovými vláknami, no zastúpenie jednotlivých typov častíc sa pri jednotlivých druhoch výrobkov líšilo.

Rozdiely sme zistili aj v množstve nájdených mikroplastových častíc. Najviac − viac ako 30 kusov v 100 g − sme ich našli vo vzorkách morskej soli fleur de sel. V porovnaní s inými typmi morskej soli išlo o výnimočne vysoké nálezy a laboratórium to vysvetľuje špecifickým spôsobom výroby. Soľ fleur de sel (do slovenčiny možno preložiť ako soľný kvet) sa totiž získava pomalým odparovaním morskej vody v plytkých panviciach a jej výroba prebieha blízko mora, čo možnosť kontaminácie plastom zvyšuje.

Relatívne vysoké nálezy, takisto okolo 30 častíc v 100 g, sa objavili aj v mušliach. V laboratóriu sa zišli mušle rôznych druhov. Ako ukazuje graf, nemožno s istotou tvrdiť, že by bol niektorý z druhov plastom výrazne kontaminovanejší.

Prevažnú väčšinu vzoriek predstavovali slávky stredomorské – Mytilus galloprovincialis a slávky jedlé – Mytilus edulis.

Určite ste si všimli vyššie hodnoty pri ostatných mušliach. Spôsobil to nízky počet analyzovaných vzoriek, vďaka ktorému ojedinele extrémne nálezy výrazne ovplyvnili celkový priemer. Komu by sa zdala miera znečistenia testovaných mušlí vysoká, tomu môžeme ponúknuť porovnanie s Čínou. V roku 2015 našli výskumníci v ázijských mušliach 20 až 100 častíc v 10 g, teda 200 až 1 000 kusov v 100 g.

Posledné testované morské plody boli kôrovce. Hojné zastúpenie mali garnáty obyčajné – Crangon crangon a krevety rodov Paneus a Pandalus. Zároveň sa zišlo aj niekoľko rôznych typov pôvodu a spracovania. Na prítomnosť plastových čiastočiek boli najnáchylnejšie nelúpané kôrovce a vyššie nálezy boli tiež viditeľné pri exemplároch ulovených na otvorenom mori. Lúpané a na farmách chované kôrovce boli o niečo čistejšie.

  • Mikroplastová folie o rozměru 225 μm nalezená ve vzorku mořské soli.

  • Mikroplastová granule o rozměru 64,30  μm nalezená ve vzorku mušlí.

  • Mikroplastové vlákno o rozměru 612 μm nalezené ve vzorku mořské soli.

Beh na dlhú trať

Čo však spomínané nálezy znamenajú pre naše zdravie? Priznávame, že zatiaľ presne nevieme. Výskum mikroplastu je stále ešte na začiatku. O jeho putovaní prírodou predstavu máme, stále však chýba dostatok podložených informácií o jeho vplyve na zdravie živočíchov, ktoré ich skonzumujú. Vedci preverujú niekoľko možných negatívnych dopadov. Ešte než ich bližšie predstavíme, musíme zdôrazniť, že doterajší výskum sa venoval najmä morským organizmom. O vplyve mikroplastových častíc na zdravie človeka je doteraz k dispozícii len veľmi málo údajov.

Uvažuje sa o tom, že častice mikroplastu môžu škodiť mechanicky. To by prichádzalo do úvahy buď po ich strávení, alebo vdýchnutí.

Riziko po zjedení je pomerne malé. Veľkosť väčšiny mikroplastových častíc totiž znemožňuje ich vstrebávanie v tráviacom trakte a tie potom voľne prechádzajú telom. Štúdie uvádzajú, že črevné tkanivo je prestupná stanica pre častice s veľkosťou do 130 µm. Pri časticiach s veľkosťou do 10 µmuvažujeme aj o ich možnom vstupe do lymfatického a imunitného systému. Ako môžete vidieť v grafe, najvyšší podiel častíc „priechodnej“ veľkosti sme našli v soli (20 %), v mušliach a kôrovcoch sa ich vyskytovalo oveľa menej − okolo 5 %.

Rizikovejší by mohol byť mikroplast v ovzduší, ktorý sa dostáva do pľúc. Tu sa, naopak, ukazuje, že čím väčšie častice, tým horší dopad na pľúca. Kým čiastočky malej veľkosti je možné vydýchnuť späť, prípadne si s nimi poradia pľúcne čistiace mechanizmy, veľké by v pľúcach mohli zostávať.

Výskumníci venujú pozornosť aj možnému chemickému pôsobeniu mikroplastu v organizmoch. Ich povrch totiž odpudzuje vodu a dokáže na seba naviazať celý rad chemikálií, napríklad polychlórované bifenyly (PCB) alebo polyaromatické uhľovodíky (PAU). To by mohlo byť z pohľadu vedcov zdrojom skutočnej jedovatosti mikroplastu.

Výskumy zatiaľ prinášajú skôr upokojujúce správy. Vedci sledovali niekoľko nórskych homárov, ktoré v strave prijímali plastové čiastočky „obohatené“ polychlórovanými bifenylmi. Vo výsledku sa však ukázalo, že ani toto úmyselné dopovanie neviedlo k výraznému zvýšeniu obsahu PCB v tele pokusných homárov. Výskum však pokračuje a hypotéza, že mikroplast môže zvýšiť biologickú dostupnosť niektorých chemikálií pre organizmy, je stále v hre. To isté však môže platiť aj naopak. Nie je vylúčené, že väzba na plast dostupnosť chemikálií pre telo, naopak, znižuje, prípadne že je príjem nežiaducich chemikálií cez plastové častice v porovnaní s ostatnými zdrojmi zanedbateľný.

Posledný možný negatívny vplyv by mohol súvisieť s mikróbmi usadenými na povrchu plastových častíc. Len čo sa totiž vlákno, granuly či kus fólie objaví v morskej vode, vzápätí sa na nich usadia najrôznejšie mikroorganizmy a vytvoria na nich takzvaný biofilm. Štúdie ukazujú, že pomer zastúpenia jednotlivých mikroorganizmov v biofilme na povrchu plastov sa líši od pomerov v samotnej vode, prípadne morskom sedimente. Môžu sa v ňom objaviť i niektoré choroboplodné mikróby. Možný vplyv na zdravie konzumenta „obývaného“ plastu však zatiaľ zostáva otázkou.

 

Ako testujeme

Laboratórne stanovenie spočívalo v dôkladnom rozpustení vzoriek, zachytení prípadných plastových častíc na filtri a následnej mikroskopickej analýze. Postup rozpúšťania pri jednotlivých druhoch vzoriek sa líšil.

Morská soľ: Vzorku 100 g morskej soli sme rozpustili vo vode s prídavkom peroxidu. Po 7 dňoch sme roztok prefiltrovali a na filtri sme pod mikroskopom identifikovali nájdené častice.

Kôrovce a mušle: Vzorku 20 g sme 24 hodín rozpúšťali v roztoku hydroxidu. Následne sme roztok filtrovali a mikroskopicky analyzovali častice zachytené na filtri.

Pri mikroskopickej analýze sme častice merali a delili do troch skupín na granuly, vlákna a kusy fólie. Na overenie, či je nájdená častica skutočne z plastu, sme používali test horúcou ihlou. Podľa typickej reakcie plastu na kontakt s rozžeraveným kovom sme odlíšili plastové častice od neplastových.


Prihlásiť