Označovanie potravín

Obal je v podstate ring, v ktorom sa stretáva niekoľko protichodných záujmov. Na jednej strane musí pravdivo informovať zákazníkov o nakupovanom tovare a na druhej stojí stará obchodnícka pravda, že obal predáva. S tým je spojená snaha zvýhodniť výrobok pred konkurenciou. V tomto neľútostnom zápase musia byť prvoradé záujmy spotrebiteľov a platí to, že etiketa predovšetkým informuje zákazníka.

„Bibliou“ označovania je Európske nariadenie č. 1169/2011 o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom. Predpis bol vydaný v roku 2011 a od decembra roku 2014 v celej Európskej únii zjednocuje okruh povinných údajov na balených potravinách aj spôsob, akým majú byť na obale uvedené.

Nevyhnutné údaje v jazyku danej krajiny musíme nájsť na každej balenej potravine. Môžu byť vytlačené priamo na obale alebo na pevne pripojenom štítku. V každom prípade sa uvádzajú tak, aby ich nikto nemusel zložito hľadať a mohol si ich bez ťažkostí prečítať. Veľký dôraz sa preto kladie na dostatočný kontrast písma a pozadia. Taktiež sa zaviedla minimálna veľkosť použitého písma, ktorá sa odvíja od najväčšej plochy obalu. Ak je väčšia ako 80 cm2, musí byť výška malých nízkych písmen, napríklad „v“, „n“ alebo „x“, najmenej 1,2 mm, pre obaly s menšou plochou 0,9 mm.

Fair play

Informácie o potravinách musia byť pravdivé a nesmú zákazníkov klamať v zložení potraviny, jej pôvode, vlastnostiach, spôsobe výroby, trvanlivosti alebo množstve. Za klamanie sa považuje zámerné uvedenie nesprávnych údajov, ale aj nedodržanie deklarovaných hodnôt, hoci neúmyselné. Tiež nie je dovolené vychvaľovať potravinu za niečo, čo je samozrejmé. Príkladom by mohol byť nápis „bez konzervantov“ na bielom jogurte. Ten totiž konzervanty vôbec obsahovať nesmie, a teda sa ich neprítomnosťou nemôže ani chváliť. Rovnakými pravidlami férovosti sa riadia aj všetky použité obrázky, ktoré tiež nesmú vyvolávať akékoľvek mylné dojmy.

Ako sa voláš?

Najdôležitejší ale aj najzamotanejší je názov výrobku. Na obale bežne nájdeme dva. Prvý z nich je obchodný a jedná sa o marketingové meno alebo obchodnú známku, napríklad označenie „Nutella“. Druhý je takzvaný zákonný názov, čo je pomenovanie, ktoré potravine priradí príslušná legislatíva. Ak potravina špeciálne zákonné meno nemá, vytvára sa na základe jej popisu. V prípade spomínanej Nutelly je na boku pohára napísané „nátierka z lieskovcov a kakaa“.

Voľba správneho zákonného alebo informatívneho názvu je kľúčová. Výrobca sa tým totiž buď zaväzuje k určitým kvalitatívnym požiadavkám, ktoré na danú potravinu kladú špeciálne predpisy, alebo sa im vyhýba. V našich testoch ste mohli nájsť mnoho ukážok „šikovne“ zvolených názvov - napríklad bravčové mäso vo vlastnej šťave nie je to isté čo bravčová konzerva. V prvom prípade musí byť obsah mäsa aspoň 70 %, v druhom nie je minimálne množstvo stanovené. Veľký rozdiel je aj medzi zákonným názvom „oriešková oplátka“ a opisným „oplátka s orieškami“. Prvá obsahuje minimálne 2,5 % orieškov, druhá spodnú hranicu nemá.

V mnohých prípadoch musí byť názov doplnený špecifickými informáciami, napríklad upozornením na obsiahnuté sladidlá. Samotné uvedenie sladidiel v zozname zložiek nestačí. Podobne musí byť spotrebiteľ upozornený názvom „s pridanou vodou“, ak mäsový výrobok v podobe čerstvého mäsa alebo ryby obsahuje viac ako 5 % pridanej vody.

 

 

Zoznam zložiek

Priznanie použitých surovín považujeme dnes za samozrejmé, avšak ešte pred 30 rokmi by sme zloženie na obale hľadali márne. Na začiatku zoznamu ingrediencií nájdeme zložky, ktoré výrobca použil v najväčšom množstve, ďalej sa uvádzajú zostupne. Toto zoradenie neplatí pre ingrediencie s nižším ako 2 % podielom, lebo tie môžu byť uvedené v ľubovoľnom poradí. Medzi zložky potravín patria aj prídavné látky. Vlastná prídavná látka môže byť uvedená pod svojím názvom alebo E kódom, pri každej sa musí zároveň uvádzať kategória, do ktorej patrí, napríklad emulgátor, sladidlo alebo zahusťovadlo.

Do zoznamu sa píšu takmer všetky obsiahnuté prísady. Ak výrobca používa surovinu, ktorá je sama zložená z ďalších zložiek, do zoznamu finálneho výrobku sa musia uviesť aj tieto „podzložky“. To znamená, že do zloženia lahôdkového šalátu sa nemôže napísať iba „majonéza“, ale musíme sa dočítať, z čoho sa skladá. Sú dva spôsoby ako to urobiť. Buď sa môžu za názov majonézy uviesť zložky v zátvorke, alebo a môžu uviesť bez zátvorky ako zložky celého výrobku, a tým slovo majonéza zo zloženia zmizne.

Za ingrediencie sa považujú aj jedlé obaly mäsových výrobkov a tiež sa uvádzajú v zložení. Naopak údeniny v nejedlých črievkach musia niesť upozornenie, že ich obal nie je určený na konzumáciu.

O niektorých prísadách sa však môže beztrestne pomlčať. Ak sa do potraviny (okrem mäsových výrobkov) pridáva menej ako 5 % vody, na obale sa o tom nedočítate. Tak isto sa nedozvieme o vode použitej na obnovu sušených či koncentrovaných zložiek, čo je typické napríklad pri džúsoch z koncentrátu.

Pomenovanie ingrediencií je podmienené množstvom pravidiel. V prípade rastlinných olejov sa musí vždy uviesť, z akej konkrétnej rastliny olej pochádza, pri čiastočne alebo plne stužených tukoch sa uvádza aj príslušný stupeň úpravy. Svoj zvláštny význam má aj slovo „mäso“. V zložení tento pojem zahŕňa len mäso s obmedzeným obsahom tuku a šliach. Tiež sa prísne chráni pomenovanie mlieka, jogurtu, syru, masla alebo smotany. Môžu sa použiť len pri pravých mliečnych výrobkoch, nie pre ich náhrady, napríklad syry s rastlinným olejom.

Päťminútovka z matematiky

Keď výrobca v názve, na obrázku či kdekoľvek inde na obale uvedie niektorú z obsiahnutých zložiek, musí v zozname uviesť aj jej podiel vo výrobku. Ten sa uvádza v hmotnostných percentách a vyjadruje, koľko suroviny sa pridalo v čase výroby. Pravidlá však nie sú úplne jednoznačné a výrobcom sa ponúka celý rad možností, ako nás vyskúšať z matematiky.

Napríklad pri jahodovom jogurte sa chce zákazník dočítať, aký podiel jahôd obsahuje finálny výrobok. V ideálnom prípade sa to z obalu dozvie. Je však potrebné mať sa na pozore, pretože obsah jahôd nie je to isté, čo napríklad „jahodový prípravok“. V takom prípade je potrebné zapojiť znalosť matematiky zo základnej školy. Keď výrobca napíše, že jogurt obsahuje 20 % jahodového prípravku a v ňom je 60 % jahôd, musíme vypočítať, koľko je 60 z 20 % (20×60/100), a zistíme  12 % podiel v celom jogurte.

Ďalšie háčik číha v konzervách. Ak zloženie sardiniek v pretlaku deklaruje, že obsahuje 70 % rýb, myslí sa tým to, koľko rýb sa do konzervy vložilo pri plnení. Počas zahrievania pri konzervácii sa však z rýb uvoľňuje tuk a voda, takže po otvorení plechovky môžeme nájsť výrazne menej pevného mäsa. Z hľadiska označenia je to však v poriadku, množstvo v zložení sa vzťahuje na okamih výroby a nemusí byť totožné s pevným obsahom hotového výrobku. Preto sa niekedy údaje o množstve dopĺňajú hviezdičkou s vysvetlením, že sterilizácia môže spôsobiť úbytok hmotnosti.

V mnohých prípadoch hmotnosť vstupných surovín prevyšuje hmotnosť výsledného výrobku. Typickým príkladom je sušená trvanlivá saláma. Ak by sa obsah mäsa deklaroval v percentách, bolo by ho viac ako 100 %. Preto sa v týchto prípadoch namiesto percent uvádzajú gramy mäsa použité pri výrobe 100 g produktu.

Alergikom na pomoc

Nariadenie č. 1169/2011 zaviedlo aj novú povinnosť zvýrazňovať v zložení alergény použité pri výrobe. Oficiálne ide celkom o 14 látok a od decembra 2014 je prítomnosť každej z nich zrejmá už pri letmom pohľade. Výrobcovia to vyriešili rôzne, používajú KAPITÁLKY, vkladajú medzery medzi písmena v slove alebo alergény podčiarkujú.

Mnohé z firiem navyše berú do úvahy, že alergény sa do výrobku môžu votrieť neúmyselne. Napríklad prachové častice múky vo vzduchu sa dostanú aj do výrobku, ktorý ju obsahovať nemá. Množstvo týchto alergénov by malo byť veľmi malé, ale výrobcovia si radi kryjú chrbát a na obaloch o potenciálnom riziku dobrovoľne informujú, najčastejšie oznámením typu „výrobok môže obsahovať stopy lepku“. To máme chápať tak, že sa múka ani lepok zámerne nepridávajú, ale mohli by sa v nepatrnom množstve v potravine objaviť.

Bohužiaľ žiadny predpis zatiaľ presne nehovorí, koľko je „stopa“, a každý štát Európskej únie sa na vec pozerá inak. V Českej republike sa o stope hovorí vtedy, keď laboratórium vie danú látku v potravine nájsť, ale pretože jej je veľmi málo, nie je schopné stanoviť jej množstvo. V každom prípade sú informácie o stopovom množstve pre alergika veľmi nepríjemné, nedá sa totiž všeobecne povedať, či mu toto množstvo uškodí, alebo nie. Preto je nutné, aby každý vedel, ako veľmi citlivo reaguje, a podľa toho sa rizikovým výrobkom vyhýbal.

Koľko toho vlastne je

Informácie o hmotnosti alebo objeme výrobku sa zdajú byť úplne jasné a jednoduché. Logicky by pri prevážení čistého obsahu mala váha ukázať číslo uvedené na obale. Tak to ale nemusí byť vždy. České komoditné vyhlášky, ktoré upravujú podmienky výroby jednotlivých druhov potravín, totiž stanovujú, o koľko nižšia môže byť skutočná hmotnosť. Povolené záporné hmotnostné odchýlky závisia od veľkosti balenia a zvyčajne nepresahujú 10 % z deklarovanej hodnoty.

Ak napríklad pri litrovom oleji doma nameriate len 990 ml, je to v poriadku, tak isto môže 200 g syru v skutočnosti vážiť len 190 g. Výnimku však nedostali všetky druhy potravín, napríklad balené ovocie alebo chladený hotový pokrm musia deklarovanú hmotnosť dodržať. Podobný režim tolerovaných odchýlok platí aj pre výrobky (nielen potravinárske), ak údaj o ich množstve sprevádza symbol "℮".

Popri celkovom objeme alebo hmotnosti sa v určitých prípadoch uvádza aj hmotnosť pevného podielu. Týka sa to potravín predávaných v náleve. Aj tu je pár zákerných výnimiek - za nálev sa totiž nepovažuje napríklad olej alebo paradajková omáčka, pri sardinkách so spomínaným „nálevom“ sa preto gramáž pevného mäsa písať nemusí. A tiež pozor na to, že do hmotnosti pevného podielu sa započítava všetok netekutý obsah, napríklad pri nakladaných uhorkách aj cibuľa a korenie.

Kde sa sťažovať?

Potraviny sa nemôžu uvádzať na trh anonymne, iba s adresou toho, kto je za ne zodpovedný. Nie je striktne dané, že musí ísť o výrobcov, na obale preto môžeme nájsť aj adresu predajcu alebo dovozcu. V každom prípade to však musí byť adresa podnikateľa so sídlom v Európskej únii.

Väčšina zákazníkov sa zaujíma o krajinu pôvodu potravín. Tu je nutné upozorniť, že síce ide o jeden z povinných údajov, ale na všetkých potravinách ho nenájdeme. V súčasnosti sa krajina pôvodu musí uvádzať pri ovocí a zelenine, mäse, rybách, vajciach, víne, mede, olivovom oleji a chmeli. Pre ostatné potraviny povinnosť všeobecne neplatí. Avšak ak by zo spôsobu prezentácie akejkoľvek potraviny mohol vzniknúť dojem, že pochádza odinakiaľ než v skutočnosti, musí sa krajina pôvodu zmieniť. Ak uvidíte slovenské slané tyčinky s talianskou vlajkou na obale, môže to vyzerať zvláštne, ale ak je pravý pôvod tyčiniek priznaný, je všetko v poriadku.

Špecialitou v ČR je zavádzanie nového označenia „česká potravina“. Od januára budúceho roka ho bude môcť niesť iba výrobok vyprodukovaný v Českej republike s minimálnym 75 % podielom českých surovín. Mlieko, víno alebo nespracované potraviny budú musieť byť 100 % tuzemskými produktami.

Do kedy to vydrží?

S výnimkou mimoriadne vymenovaných potravín, musí každý obal niesť buď dátum trvanlivosti, alebo použiteľnosti. Medzi obidvomi dátumami sú zásadné rozdiely.

Prísnejší je dátum použiteľnosti - „spotrebujte do“. Po jeho uplynutí sa potravina už nepovažuje za bezpečnú, nesmie sa predávať a ani by sa nemala konzumovať. Samotný dátum sa uvádza v poradí deň, mesiac a rok. V prípade potravín s použiteľnosťou kratšou ako tri mesiace sa uvádza len deň a mesiac.

Druhou možnosťou je dátum trvanlivosti. Má trochu iný význam, potravina môže byť bezpečná aj po jeho uplynutí, dokonca sa môže potom predávať, ak je ešte v poriadku. V závislosti od formátu dátumu sa uvádza slovami „minimálna trvanlivosť do“ (deň, mesiac rok) alebo „minimálna trvanlivosť do konca“ (mesiac, rok alebo len rok). Ak sa dátum uvádza bez konkrétneho dňa, považuje sa za koniec trvanlivosti posledný deň v mesiaci či roku.