Koľko stojí futbalový dres?

Drobná Kambodžanka sa skláňa nad žehliacou doskou so šedivým dámskym tričkom. Nožnou pumpou vháňa pod tričko teplý vzduch, ktorý vystiera látku, žehličkou zarovnáva zvyšné sklady a pokrčené časti. Ventilátor na stene je síce zapnutý, ale nezabráni potôčiku potu na tvári tejto ženy. Smena začína o siedmej ráno, teplota v miestnosti cez deň bežne dosahuje 30 °C. Žena zvyčajne robí nadčasy, musí totiž zarobiť dosť peňazí, aby zabezpečila svoje dve deti.

Than Mak pracuje v kambodžskej továrni čínskeho vlastníka Jiun Ye, ktorá zásobuje športovým oblečením európsky obchodný reťazec Decathlon. Žena patrí medzi viac ako 1800 zamestnancov, ktorí v roku 2015 pracovali do omdletia. Nebolo to prvýkrát a bojí sa, že ani naposledy.

"Je to ťažká práca. Vtedy som sa naozaj necítila dobre. Spýtala som sa svojho nadriadeného, či by som mohla odísť o štvrtej popoludní po pracovnej dobe, ale odmietol. Mala som pracovať nadčas až do šiestej do večera. Popoludní som ešte požiadala o prestávku, zle sa mi dýchalo. Vedúci mi povedal, že tu nie je nikto, kto by ma v práci nahradil," opisuje Than Mak deň, keď pred dvomi rokmi prvýkrát v práci skolabovala.

Vtedy jej pred štvrtou hodinou popoludní vykĺzla žehlička z rúk a ona spadla na  zem. Posledné, čo si pamätá, sú tváre kolegov, ktorí k nej hneď bežali. Jeden bol našťastie tak blízko, že Than Mak pri páde zachytil. Po dvoch hodinách odpočinku ju opäť poslali do práce. Druhý deň prišla o siedmej ráno ako zvyčajne.

Pravidlá existujú, ale nedodržiavajú sa

Rešpektovanie a dodržiavanie pracovných práv zamestnancov v exportných a subdodávateľských závodoch v Kambodži monitorovala v roku 2014 medzinárodná mimovládna organizácia Human Rights Watch.

V zoznamoch častých porušení sa objavujú vynucované nadčasy a postihovanie zamestnancov, ktorí sa ich nechcú zúčastniť, nedostatok prestávok na oddych, odopieranie nemocenskej, aj pracujúce deti. K tomu sa pridávajú ďalšie závažné témy, akými sú nízka minimálna mzda, diskriminácia tehotných žien, sexuálne obťažovanie, odopieranie benefitov spojených s materstvom a nerovnosti medzi platmi mužov a žien.

Kambodžské ministerstvo práce evidovalo v uplynulom roku kolaps 1806 pracovníkov v 32 továrňach po celej krajine. Podľa expertov z Medzinárodnej organizácie práce (MOP) stojí za ich vyčerpaním kombinácia zlej výživy, nedostatočnej ventilácie a cirkulácie vzduchu na pracovisku a veľa nadčasov.

Nedodržiavanie sociálnych, pracovných a environmentálnych noriem patrí v Kambodži k bežným javom. Netýka sa to pritom len tovární, ktoré vyrábajú oblečenie pre západné obchodné reťazce so športovým tovarom. Nedostatky sa týkajú aj výrobcov konkrétnych značiek a s najväčšou pravdepodobnosťou aj ďalších druhov tovaru. Údaje o počtoch pracujúcich sa rozchádzajú, približne je to okolo 600 tisíc. Zhruba tretina exportu mieri z Kambodže do Európskej únie, čo z EÚ robí najväčšieho odberateľa kambodžskej produkcie. V rámci únie putuje najviac tovaru do Nemecka, Veľkej Británie a Francúzska, odtiaľ sa zrejme dostáva ďalej na menšie trhy.

Drina, pot a málo peňazí

V rozvojových krajinách vznikli v posledných rokoch milióny pracovných príležitostí, čo pre niektorých znamenalo veľký benefit. Pre zamestnancov však býva náročné pracovať v podmienkach, ktoré nezodpovedajú miestnej legislatíve ani medzinárodným pravidlám.

Jednými z nich sú krátkodobé pracovné úväzky na tri až šesť mesiacov, ktoré zamestnávateľ priebežne obnovuje niekedy aj celé roky. Hoci medzinárodné konvencie aj kambodžské právo považujú vykorisťovanie pracovníkov krátkodobými zmluvami za nelegálne, prax beztrestne pokračuje ďalej. Hlavným účelom využívania krátkodobých zmlúv je, že držia zamestnancov v neistote a obavách, že stratia prácu. Možno potom s nimi ľahšie manipulovať a porušovať tak ďalšie predpisy. Podľa Human Rights Watch a nezávislej investigatívnej spoločnosti Danwatch, ktorá pre nás a našich zahraničných partnerov situáciu v Kambodži monitorovala, sa napríklad mnohí neodvážia vziať si ani nemocenskú kvôli všadeprítomnej hrozbe nepredĺženia zmluvy.

Továrny v Kambodži často zaměstnávají dělníky na tři až šest měsíců několikrát po sobě, místo aby jim nabídly smlouvu na dobu neurčitou. Obavy o práci tak tlumí odvahu zaměstnanců ozvat se, i když jsou porušována jejich práva.

Podľa vyšetrovania Danwatch charakterizujú kambodžský odevný priemysel do značnej miery nadčasy, často však neplatené. Miestne právo pritom limituje nadčasy do 12 hodín týždenne (nad odpracovaných 48) a dve hodiny denne. Nadčasy by sa mali využívať len pri "výnimočnej a neodkladnej práci". Kambodžské pracovné právo ďalej definuje nadčasy ako dobrovoľné a zamestnávateľ nesmie postihovať zamestnanca pokiaľ ich odmietne. Práca navyše (po osemhodinovej pracovnej dobe) by mala byť samozrejme aj zaplatená.

Z rozhovorov so zamestnancami rôznych tovární vyplynulo, že tieto podmienky splnené nie sú. V továrni Shenzhou sa pracuje šesť dní v týždni od pondelka do soboty, pracovný čas trvá od siedmej hodiny rannej do šiestej večer s hodinovou prestávkou na obed. Celkovo je to desať hodín denne, osem z nich sa počíta ako bežný pracovný čas, zvyšné dve hodiny sa považujú za nadčas. Za týždeň zamestnanec Shenzhou odpracuje šesťdesiat hodín, čo je prípustné maximum podľa kambodžského práva aj podľa kódexov nákupcov. Akýkoľvek časový presah znamená porušenie týchto pravidiel.

Príliš veľa odpracovaných nadčasov v kambodžských odevných továrňach však pri vyšetrovaní odhalili Human Rights Watch, MOP aj nezávislá organizácia Workers Rights Consortium. Hoci existujú ľudia, ktorí si nadčasmi chcú zabezpečiť vyšší príjem, mnohí iní si sťažovali, že sa im nadriadení vyhrážajú prepustením alebo nepredĺžením zmluvy, ak odmietnu pracovať nad rámec bežného pracovného času. Sú zdokumentované prípady, keď prepracovaní ľudia kolabujú aj umierajú. Za vynútenú prácu navyše často nedostávajú žiadne príplatky.

Problémov s pracovnou a zamestnaneckou politikou je však oveľa viac. Výnimkou nie je sexuálne obťažovanie žien. Tie tvoria významnú pracovnú silu v odevnom priemysle. Tehotné ženy sa snažia svoj stav tajiť čo najdlhšie, pretože býva bežnou praxou, že im zamestnávateľ v súvislosti s materstvom neobnoví pracovnú zmluvu. Pritom podľa miestneho práva majú zamestnankyne nárok na tri mesiace materského voľna, ktoré má byť aj zaplatené ak predtým pracovali súvisle dlhšie ako rok.

Kambodža podľa MOP patrí medzi krajiny s najnižšou minimálnou mzdou pre pracovníkov, ktorá v odevnom závode dosahuje zhruba 140 amerických dolárov mesačne. Pre porovnanie - Číňania alebo Kórejci si za rovnakú prácu zarobia 800 dolárov. Ženy v Kambodži sa navyše ani nemôžu spoliehať, že ich mzda bude rovnako vysoká ako u mužov. Podľa prieskumov bola mzda žien pred ôsmimi rokmi o 13 % nižšia ako mzda mužov, v roku 2009 predstavoval rozdiel necelých 12 %.

Čo na to západní predajcovia?

Obchodné spoločnosti, ktoré dovážajú textilný tovar z Kambodže, musia dodržiavať tamojšiu legislatívu. Podľa MOP sú textilní a odevní pracovníci chránení kambodžskou ústavou, pracovným právom, (Labor Law of Cambodia), nariadením kráľovskej vlády a ministerstvom práce, odborovými dohodami a ďalšími dohovormi, ktoré Kambodža ratifikovala.

Popri národnej legislatíve existuje ešte niekoľko medzinárodných odporúčaní a štandardov, ktoré popisujú zodpovednosť spoločností za dodržiavanie ľudských a zamestnaneckých práv. Legislatívne ukotvenie vyzerá nepriestrelne, problémom je však jeho presadzovanie a kontrola.

"V továrňach, kde sa šije, sú problémy s ľudskými právami a nútenými nadčasmi. Na bavlníkových plantážach existuje tzv.  dlžné otroctvo. S farbením látok sú spojené problémy a negatívny dopad na životné prostredie, pretože sa chemikálie vypúšťajú do okolitých riek," opisuje množstvo prípadov porušovania pravidiel Morten Lehmann z kodanskej konzultantskej firmy Bindslev a bývalý šéf oddelenia CSR (korporátnej spoločenskej zodpovednosti) v jednej dánskej odevnej spoločnosti.

Ako ďaleko siaha záujem predajcov?

Spoločenská zodpovednosť firiem (Corporate Social Responsibility) znamená zohľadnenie férových sociálnych, ekonomických a ekologických podmienok v každodennom fungovaní. Ide o dobrovoľný záväzok správať sa zodpovedne k prostrediu a spoločnosti, kde sa podniká. Profitovať z toho môžu samy spoločnosti. Zodpovedným prístupom získavajú lepšiu reputáciu a zvyšujú svoju dôveryhodnosť.

V spoločnom projekte so zahraničnými partnermi sme sa rozhodli zmapovať zodpovednosť športových predajných reťazcov a nazbierané dáta vyhodnotiť.

Celkové hodnotenie reflektuje ich prístup k sociálnym témam a témam ľudských práv, k životnému prostrediu, obchodnú etiku, prípadne ďalšie iniciatívy v otázke spoločenskej zodpovednosti a transparentného správania. Výskum sa týkal 16 obchodných reťazcov vrátane 12 predajcov, ktorí predávajú tovar pod svojimi vlastnými značkami. Na dotazníkovom prieskume sa podieľalo päť zo 16 oslovených spoločností plus dve ďalšie, ktoré sme oslovili inou cestou. Dáta na vyhodnocovanie sme získavali prostredníctvom dotazníkov aj z verejne dostupných zdrojov a overovali sme ich na základe interných dokumentov alebo externých správ.

Najlepšia sociálna politika: Všetci oslovení predajcovia, ktorí sa rozhodli na výskume podieľať, sa chvália svojou sociálnou politikou, ktorá má pevné body v rôznych podobách. Od "sociálnej listiny" Decathlonu až po dlhý kódex BSCI (Business Social Compliance Iniciative), ktorý prijala spoločnosť Intersport.

Pre všetky prijaté kódexy bežne platí kaskádovitá zodpovednosť. To znamená, že dodávatelia sú povinní komunikovať a uplatňovať požiadavky na spoločenskú zodpovednosť od svojich subdodávateľov. Škandinávske spoločnosti (Stadium, XXL, Sportia / Team Sportia) a Intersport zahŕňajú do svojej sociálnej politiky napríklad nárok zamestnancov na zdravotnú starostlivosť a bezpečnosť, odmietajú detskú prácu. Žiadna zo spoločností však nehovorí o životnom minime, s ktorým by sa mala porovnávať minimálna mzda zamestnancov ich dodávateľov. Najbližšie tomuto konceptu je reťazec Sportia / Team Sportia, ktorý však túto zodpovednosť prenáša na dodávateľa. Intersport hovorí len o nutnosti "spravodlivej odmeny" za prácu, ale o nutnosti zaplatiť pracujúcim toľko, aby zo mzdy za bežný pracovný čas boli schopní uživiť svoju rodinu, mlčí. Čo sa týka monitoringu, najďalej je Intersport, ktorého 95 % dodávateľských závodov prešlo v roku 2015 auditmi.

Najlepšia environmentálna politika: Celkovo nie je ochrana životného prostredia v dodávateľskom prostredí hlavnou témou predajcov. Ak sa ňou niekto zaoberá, tak skôr len v súvislosti s hotovým výrobkom ako s predchádzajúcim výrobným procesom. Monitoring výrobného procesu prakticky neexistuje, výnimkou je Decathlon, Stadium a XXL. Decathlon implementuje metódu vypočítavania ekologického dopadu svojich produktov, ktoré má v pláne označiť počas tohto roka.

Aktivita zainteresovaných strán a transparentnosť: Decathlon je, ako najväčšia spoločnosť, najviac vystavený očiam verejnosti a najviac sa angažuje v komunikácii ohľadom obchodu, životného prostredia, sociálnej politiky aj korporátnej spoločenskej zodpovednosti s aktívnymi spolupracujúcimi stranami. S výnimkou Intersportu a XXL žiadna zo spoločností nepodporuje komunity. Intersport poskytuje podporu utečencom v Nemecku a v rozvojových krajinách, XXL podporuje detskú nadáciu a financuje vzdelávanie sirôt primárne v rozvojových oblastiach.

Informovanie verejnosti je v tomto odvetví prakticky nulové, okrem spoločností Intersport, Stadium a XXL. Prvé dva a Sportia / Team Sportia patrí medzi najtransparentnejších predajcov, čo sa týka dodávateľov aj internej dokumentácie. Intersport bol obzvlášť komunikatívny aj ohľadom svojich dodávateľov, práve tak ako Stadium a XXL. Naproti tomu Decathlon poskytol len základné údaje bez hmatateľných dôkazov.

Celkové hodnotenie: Na dobrej ceste sú obchodné reťazce Decathlon, Intersport, Stadium a XXL. V priemere skončili Sportia / Team Sportia. Medzi oneskorencami, ktorí majú čo doháňať, sú spoločnosti JD Šport a Sports Direct. Od ostatných obchodných reťazcov sme nezískali potrebné dáta, pretože nespolupracovali a informácie spojené so svojou činnosťou nikde verejne neuvádzajú.

Společenská odpovědnost prodejních řetězců sportovního zboží

Puma, Nike a Adidas  

Strach a krátkodobé pracovné zmluvy odrádzajú zamestnancov kambodžských odevných závodov od protestov. Medzi také továrne patria nielen tie, v ktorých si nechávajú šiť vlastné výrobky priamo predajné reťazce. Zaraďujú sa sem aj globálne značky Adidas, Nike a Puma, ktoré odmietajú obavy o svojich dodávateľov.

Ak patríte medzi čerstvých vlastníkov futbalového dresu národného tímu akejkoľvek krajiny, ktorá sa zúčastnila európskeho šampionátu, pravdepodobne bude na ceduľke za krkom napísané "Made in Cambodia". Práve futbalová sláva nás prinútila pozrieť sa na to, ako sa k podmienkam pracujúcich v rozvojových krajinách stavajú tí výrobcovia, ktorí sa pýšia svojimi logami na tričkách.

V októbri roku 2015 sme kontaktovali spoločnosti Adidas, Puma a Nike s otázkou, kde sa bude vyrábať športové oblečenie ich značiek pri príležitosti šampionátu Euro 2016.

Zástupcovia Pumy odpovedali rýchlo a zaslali zoznam tovární na oblečenie pre futbalový sviatok. Zo spoločnosti Nike odpoveď nikdy neprišla. Z Adidasu sme sa dočkali tohoto vyjadrenia:

"Zoznam dodávateľov Adidas Group vyrábajúcich produkty pre UEFA Euro 2016 zverejníme budúci rok, najneskôr do apríla 2016."

Posledný marcový deň tohto roku sme stále nevedeli, kde sa futbalové produkty Adidas vyrábajú. Prekvapilo nás to, pretože Adidas nemal žiadny problém so zverejnením názov a adries výrobcov svojich produktov v roku 2013 pred svetovým futbalovým šampionátom v Brazílii.

Keďže je odevný priemysel dlhodobo obviňovaný, že ho zaujímajú viac peniaze a vlastný profit ako podmienky, za ktorých pracujú zamestnanci ich dodávateľov, rozhodli sme sa pátrať na vlastnú päsť. Okrem dotazníka sme dali vyhľadať verejne dostupné informácie a zisťovali sme, čo na seba svetoznáme značky prezrádzajú.

Každá spoločnosť zverejňuje iné údaje, preto je ťažké porovnať ich medzi sebou. V roku 2014 pochádzalo 64 % tovaru značky Adidas z Ázie. Podľa jej vlastných údajov spoločnosť využíva viac dodávateľských stratégií. Buď získava tovar priamo od dodávateľa, alebo si necháva dodávky sprostredkovávať cez agentov a držiteľov licencií.

Podľa počtu zamestnancov participujúcich na výrobe produktov Nike možno zistiť, že pilier tvoria Aziati. Celkový počet pracovníkov pre Nike celosvetovo presahuje milión, počet tovární presahuje šesť stoviek. V správe z roku 2013 Nike uvádza, že spoločnosť pracuje priamo so svojimi dodávateľmi.

Ázia je hlavným dodávateľským regiónom aj pre značku Puma, pochádza odtiaľ 89 % tovaru. V roku 2013 pochádzala necelá tretina výrobkov Pumy z Číny, z Vietnamu 26 %, na treťom mieste ázijských dodávateľov bola Kambodža s 9 %.

Cesta do továrne

Na konci januára tohto roka sa naši reportéri vydali do Phnom Penhu, hlavného mesta Kambodže. S pomocou miestneho tlmočníka sa spleťou uličiek dostali až k továrni. V miniatúrnom priestore v 30 °C našli tri ženy s visačkou "Shenzhou" na krku. Tu majú vznikať športové odevy značiek Adidas, Nike a Puma. Ženy, ktoré sú tu zamestnané boli spočiatku zdržanlivé, ale neskôr začali rozprávať.

Dozvedeli sme sa, že pracujú na krátkodobé pracovné zmluvy, ktoré sú z pohľadu kambodžskej legislatívy protiprávne. Ako sme uviedli v hlavnom texte, nejde v tomto smere o výnimku. Továrne v Kambodži často zamestnávajú pracovníkov na tri až šesť mesiacov niekoľkokrát po sebe namiesto toho, aby im po čase ponúkli zmluvu na dobu neurčitú. Túto prax dlhodobo kritizujú experti na ľudské práva a upozorňujú na ňu, pretože krátkodobé úväzky zamestnávatelia zneužívajú na diskrimináciu žien, odborov a všetkých, ktorí by sa chceli nahlas sťažovať na zlé pomery v zamestnaní.

Stále dookola

Dvadsaťdvaročná Rachel žije s tromi ďalšími ženami v malinkej miestnosti bez kúska súkromia.

"Pracujem pre Shenzhou dva roky a jeden mesiac a som rada, že mám prácu. Ale žijem stále v strachu, či ma nevyhodia, keď poviem alebo urobím niečo nesprávne," opisuje svoje pocity mladá žena.

Zamestnanci s krátkodobými zmluvami majú spoločné výhody s tými, ktorí majú zmluvu na dobu neurčitú. Majú však oveľa menšiu ochranu pred vyhodením z práce. Zamestnávateľ sa môže napríklad rozhodnúť, že zmluvu bez vysvetlenia neobnoví, ale trvalý zamestnanec dostane výpovednú lehotu.

Rachel rozpráva, ako si po dlhých vyjednávaniach zariadila dva dni voľna, aby mohla odísť bratovi na svadbu.

"Keď som dostala výplatu, strhli mi za dva dni 26,50 eura. Ale ja zarobím denne len štyri päťdesiat," rozpráva, koľko ju stáli dva dni voľna v práci.

Podľa jej vysvetlenia jej bol strhnutý aj bonus, ale neodvážila sa sťažovať. Jej zmluva mala čoskoro vypršať a ona nechcela prísť o možnosť dostať novú. Článok 67 kambodžského pracovného zákona pritom jednoznačne hovorí, že krátkodobé zmluvy sa nesmú využívať dlhšie ako dva roky. Po uplynutí dvoch rokov musí byť zmluva zmenená na dobu neurčitú.

"Pracovná zmluva na dobu neurčitú je výhodnejšia. Môžete zarobiť viac peňazí a cítiť sa oveľa bezpečnejšie. Mohla by som hovoriť nahlas, slobodnejšie a bez strachu. Hoci mi obnovili krátkodobú zmluvu trikrát a dosiahla som dvojročné maximum, zase mi ju ponúkli znova. Prijala som, nemám na výber," dodáva mladá žena a potvrdzuje, že v továrni vyrába oblečenie značiek Puma a Adidas.

Po stretnutí s Rachel a jej kolegyňami sme napísali firme Adidas. Chceli sme počuť, čo môže firma k tejto situácii povedať, a zistiť, aké typy výrobkov pochádzajú z "jej" továrne. Spoločnosť Adidas len potvrdila, že v továrni vyrába "oblečenie". K situácii zamestnancov sa vyjadrila nasledovne:

"Požiadali sme už skôr dodávateľa (závod Shenzhou Cambodia Co., Ltd.) o vytvorenie plánu a nastavenie jasného cieľa, aby sa postupne krátkodobé zmluvy menili na zmluvy na dobu neurčitú. Shenzhou predložil plán minulý rok, avšak manažment čelí silnému odporu zamestnancov, ktorí preferujú finančnú kompenzáciu spojenú s krátkodobými úväzkami. Preto sa Shenzhou v súčasnosti sústreďuje na vzdelávanie svojich zamestnancov, aby si uvedomili výhody dlhodobých zmlúv. "

Zamestnanci so zmluvami na dobu neurčitú totiž dostávajú finančný bonus až po skončení pracovného pomeru, tí krátkodobí dostanú extra peniaze zakaždým, keď im zmluva vyprší. Rachel vysvetľuje, že existujú ľudia, ktorí kvôli tomu krátkodobé kontrakty uprednostňujú. Majú tak istotu, že neprídu o svoje peniaze, ak továreň zanikne. Ona aj mnoho jej kolegýň sa však zániku neboja a uprednostnili by istotu práce a väčší finančný bonus v dlhodobom horizonte.

"Keby som mala istotu príjmu na dlhšiu dobu, mohla by som posielať rodine viac peňazí a mohla by som tiež dať viac za lieky, ktoré potrebujem," vysvetľuje svoje priority.

Momentálne si Rachel zarobí aj s nadčasmi mesačne okolo 200 euro. Znamená to však pracovať desať hodín denne, šesť dní v týždni.