Chlieb je tradičná potravina známa už od praveku. Predchodcom chleba, ako ho poznáme v dnešnej podobe, boli placky opečené na rozpálenom kameni, ktoré sa pripravovali zmiešaním rozdrveného obilia a vody. Starí Egypťania zabudli túto zmes omylom na slnku a došlo k jej nakvaseniu. Keď ju upiekli, vznikla pochúťka s chrumkavou kôrkou, ktorá sa rýchlo rozšírila aj do iných častí sveta. Postupom času sa z chleba stala neodmysliteľná súčasť dennej stravy a z jeho prípravy a pečenia vážené povolanie – veď pekári mali tú moc nasýtiť chudobných aj bohatých.
Na bežne používané názvy chlebov v našej krajine, ako je šumava, konzumný či kyjevský chlieb, sa pred rokom 1989 vzťahovala jednotná štátna norma. V súčasnej vyhláške však zahrnutá nie je. Záleží teda len na výrobcoch, ako konkrétne výrobu chleba pojmú. Do testu zisťujúceho prítomnosť mykotoxínov sme zahrnuli chleby pšenično-žitné, žitno-pšeničné, viaczrnné, celozrnné a dva bezlepkové. Všetky boli balené a krájané.
Prítomnosť mykotoxínov inak povedané plesňových jedov sme v minulosti sledovali napríklad v hrozienkach a arašidoch, pive, jablčných džúsoch a muštoch, káve, lístkovom ceste, čokoláde či kečupe. Prečo to vlastne robíme? Mykotoxíny majú negatívny vplyv na imunitný systém, poškodzujú niektoré vnútorné orgány a niektoré sú potenciálnymi karcinogénmi. V prípade chlebov sme sa zamerali predovšetkým na jedy plesne Fusarium, ktorá napadá obilie.