Detská duša v ohrození

Ktoré psychické ťažkosti sú u detí a dospievajúcich najčastejšie? A ktoré sú najzávažnejšie?

Veľa závisí od veku. U menších detí sa častejšie stretávame s poruchami správania, v mladšom veku sa diagnostikujú aj poruchy autistického spektra alebo ADHD. V tejto skupine býva medzi deťmi s ťažkosťami viac chlapcov. V dospievaní sa pomer obracia a viac ťažkostí vidíme u dievčat. Pribúdajú najmä úzkostno-depresívne symptómy a poruchy nálady, poruchy príjmu potravy alebo sebapoškodzovanie, ktoré môže byť jedným z prejavov hlbších emocionálnych ťažkostí.

Pri závažnosti je dôležitejšia intenzita a vplyv problémov ako samotná diagnóza. Pri autizme, úzkostiach aj depresiách existuje široké spektrum. Niekto dokáže s ťažkosťami pomerne dobre fungovať, iného výrazne obmedzujú. Za závažné považujeme predovšetkým stavy, ktoré zásadne narúšajú bežný život dieťaťa, alebo situácie, keď sa objavujú sebadeštruktívne prejavy alebo samovražedné myšlienky.

Je týchto ťažkostí dnes objektívne viac než pred tridsiatimi rokmi alebo ich iba lepšie sledujeme?

Pravdepodobne platí oboje, musíme však byť opatrní. Údaje z rôznych období nie sú dokonale porovnateľné, pretože sa menia diagnostické kritériá aj spôsob, akým problémy meriame. Nemáme jednoduchý ukazovateľ, ktorý by nám umožnil povedať, že pred tridsiatimi rokmi bolo presne toľko prípadov a dnes ich je násobne viac.

Súčasne však vidíme, že výrazne viac detí a rodín vyhľadáva psychologickú, psychoterapeutickú a psychiatrickú starostlivosť a že spoločnosť je k duševným ťažkostiam citlivejšia. Rozšírilo sa povedomie rodičov, škôl aj samotných detí a diagnostika zachytí aj ťažkosti, ktoré predtým zostali bez pomenovania.

Je dobré, že sa o duševnom zdraví viac hovorí, alebo to môže byť kontraproduktívne?

Väčšia otvorenosť je určite užitočná. Skracuje sa čas medzi prvými ťažkosťami a vyhľadaním pomoci, znižuje sa stigma a zvyšuje povedomie o tom, čo si všímať. Pandémia kovidu v tomto smere tému duševného zdravia výrazne zviditeľnila a pre mnohých ľudí bolo jednoduchšie priznať, že potrebujú podporu.

Zároveň však existuje opačné riziko: bežné nepohodlie môžeme príliš rýchlo patologizovať. Keď má každá nepríjemná skúsenosť alebo bežný výkyv nálady diagnostickú nálepku, človek môže nadobudnúť pocit, že s ním niečo zásadne nie je v poriadku. Začne svoje ťažkosti sledovať a prežívať intenzívnejšie. Potrebujeme preto oboje: citlivosť k duševným problémom aj schopnosť rozlišovať medzi bežnou životnou záťažou a stavom, ktorý už vyžaduje odbornú starostlivosť.

Čo si majú rodičia na deťoch všímať?

Dôležité sú predovšetkým zmeny oproti obvyklému fungovaniu konkrétneho dieťaťa. Varovné môžu byť dlhodobejšie problémy so spánkom, neschopnosť zaspať, výrazné ťažkosti ráno vstať, únava cez deň, zmeny v stravovaní alebo ťažkosti zvládať bežný režim. Niekedy dieťa prestane zvládať prípravu do školy, zanedbáva hygienu alebo činnosti, ktoré predtým robilo automaticky.

Rovnako dôležité sú zmeny nálady a správania. Temperamentné dieťa, ktorému sa nálady bežne rýchlo striedajú, nemusí mať problém. Ak sa však jeho prežívanie zrazu výrazne „sploští“, uzavrie sa alebo stratí záujem o veci, ktoré ho predtým bavili, je to signál. Takisto aj vtedy, keď bývalo dieťa skôr pokojné a objavia sa prudké výkyvy, plačlivosť alebo agresivita.

Podstatné sú dĺžka a intenzita. Pri duševných ťažkostiach často hovoríme o zmenách, ktoré trvajú približne dva až tri týždne, vždy záleží na kontexte. Jednorazový horší týždeň po náročnej udalosti je niečo iné než stav, ktorý sa nezlepšuje a zasahuje do školy, vzťahov, spánku alebo bežného života.

Ktoré situácie môžu byť spúšťačom?

Rozvod rodičov, veľké konflikty doma, úmrtie niekoho blízkeho, nehoda, náhla zmena prostredia alebo problémy vo vzťahoch. V skutočnosti však môže byť spúšťačom akákoľvek situácia, ktorú dieťa nedokáže samo spracovať. Ťažkosti často vznikajú dlhodobejšie, úlohu zohráva genetika a množstvo ďalších faktorov.

Majú to dnešné deti ľahšie, alebo naopak ťažšie ako predchádzajúce generácie?

Vyrastajú v úplne inom prostredí. Časť rodičov sa snaží deťom odstrániť čo najviac prekážok a vytvoriť maximálne bezpečný svet. Zámer je pochopiteľný, lenže keď to preženieme, dieťa nemá možnosť postupne zažívať primeranú frustráciu a učiť sa, že niektoré veci nejdú podľa jeho predstáv. Keď zažije v škole alebo inom prostredí neúspech, odmietnutie alebo musí čakať, môže byť tento náraz oveľa tvrdší.

Odolnosť sa totiž buduje aj skúsenosťou, že niečo nezvládnem hneď, že sa mi niečo nepodarí a že sa z toho dá postupne dostať. Rodič má dieťaťu poskytovať bezpečie, no zároveň mu s pribúdajúcim vekom umožňovať zvládať čoraz väčší diel nepohodlia a zodpovednosti. Do hry vstupuje aj úzkosť rodičov – keď každé riziko vopred odstránime, dieťa môže dostávať nepriamu správu, že svet je nebezpečný a že samo situácie nezvládne. Podpora preto neznamená robiť všetko za dieťa, ale byť nablízku, keď si s niečím ešte nevie poradiť.

Súčasne dnešné deti čelia záťaži, ktorú predchádzajúce generácie nepoznali. Digitálna komunikácia mení vzťahy: pošlem správu, dlho čakám na odpoveď a medzitým si môžem vytvárať množstvo úzkostných scenárov o tom, čo si o mne ten druhý myslí. Sociálne siete podporujú nepretržité porovnávanie s idealizovanými obrazmi práve v období dospievania, keď je človek veľmi citlivý na prijatie rovesníkmi a na vlastný vzhľad či postavenie.

Deti sú navyše zahltené informáciami o tom, čo sa deje vo svete. Denne sa k nim dostávajú správy o vojnách, katastrofách, klimatických problémoch a ďalších hrozbách, ktoré nemôžu ovplyvniť. To môže posilňovať pocit bezmocnosti a úzkosti.

A čo opačný extrém – direktívna rodina a tlak na výkon?

Problematické bývajú obidva extrémy. Silný tlak na výkon môže podporovať perfekcionizmus a presvedčenie, že vlastná hodnota závisí od úspechu. Dieťa horšie prijíma chyby a zlyhania a môže mu chýbať láskavosť k sebe samému. Takéto nastavenie sa neprejavuje iba v detstve, deti si ho často prenesú aj do dospelosti.

Navyše nejde len o jednotlivé rodiny. Žijeme v spoločnosti, kde sa množstvo vecí meria a hodnotí a kde sa často sústreďujeme na to, akí sme dobrí a čo sme zvládli. Rodičia následne tlak ľahko prenášajú na deti, často v dobrej viere, že ich chcú ochrániť pred neúspechom alebo odmietnutím. Výsledkom však môže byť prostredie, v ktorom dieťa nadobudne pocit, že chyba nie je prijateľná a že si lásku alebo uznanie musí zaslúžiť výkonom.

Čo má rodič urobiť, keď má pocit, že s dieťaťom niečo nie je v poriadku?

Najskôr vytvoriť bezpečný priestor a opísať, čo konkrétne si všimol. Napríklad: „V poslednom čase si často smutný/á a mám o teba obavy. Deje sa niečo?“ Je lepšie vychádzať z pozorovania než dieťaťu rovno hovoriť, čo mu podľa nás je. Rozhovor by mal prebiehať v súkromí, bez ďalšieho publika a bez tlaku na okamžitú odpoveď.

Dôležité je skutočne počúvať. Rodič často začne hneď hľadať riešenie, vysvetľovať alebo radiť, ale dieťa môže najskôr potrebovať iba možnosť povedať, čo sa deje. Oplatí sa nechať chvíľu ticha, pýtať sa skôr otvorenými otázkami a vyhnúť sa vetám typu „to nič nie je“ alebo „veď sa ti nič nedeje“. Aj problém, ktorý dospelému pripadá malý, môže byť pre dieťa v danej chvíli zásadný. Až potom má zmysel spoločne premýšľať, čo by mu mohlo pomôcť.

Čo ak dieťa ťažkosti popiera a nechce sa rodičovi zdôveriť?

Nenútiť ho. Je dobré rešpektovať, že v danej chvíli nechce alebo nedokáže hovoriť, zároveň však jasne pomenovať obavu: „Vidím tieto zmeny, mám o teba strach a chcem, aby si vedel, že som tu, keby si chcel hovoriť.“ Dieťa tým dostáva informáciu, že rodič situáciu vidí, zároveň mu však ponecháva kontrolu nad tým, kedy a koľko povie.

Rodič tiež nemusí byť človekom, ktorému sa dieťa dokáže zdôveriť najľahšie. Môže sa báť, že začne situáciu ihneď riešiť bez neho alebo sa naň bude hnevať. Môžeme preto spoločne hľadať inú bezpečnú dospelú osobu: tetu, učiteľa, trénera, školského psychológa alebo niekoho ďalšieho, komu dieťa dôveruje. Dôležitejšie než to, komu sa zdôverí, je, aby na problém nezostalo samo.

Ako rodič rozpozná, či treba vyhľadať odbornú pomoc?

Sledujme, do akej miery ťažkosti narúšajú bežné fungovanie a akú veľkú obavu v nás vyvolávajú. Ak dieťa naďalej chodí do školy, na krúžky, má vzťahy, dokáže si plniť väčšinu bežných povinností a má záujmy, ktoré ho tešia, možno najskôr spoločne hľadať stratégie, ktoré mu pomáhajú. Je dobré zapojiť dieťa do hľadania riešenia, pýtať sa ho, čo v podobných situáciách zaberá, prípadne ponúknuť vlastnú skúsenosť.

Ak sa stav nezlepšuje, je vhodná konzultácia s odborníkom. Nečakala by som ani vtedy, keď dieťa prestáva bežne fungovať alebo máme strach, že by si mohlo ublížiť. Odborná konzultácia môže poslúžiť práve na posúdenie závažnosti.

Prvým kontaktom môže byť pediater, školský psychológ či poradenské pracovisko, prípadne Rodičovská linka pri Linke bezpečia. Rodič tam môže situáciu prebrať a získať odporúčanie, ako ďalej postupovať. Takáto konzultácia nemusí automaticky znamenať začiatok dlhodobej terapie; môže rodičovi pomôcť zorientovať sa, či je situácia ešte v medziach, ktoré sa dajú zvládnuť doma, alebo je už potrebná ďalšia starostlivosť. Na akútne situácie sú určené krízové centrá.

Ako pripraviť dieťa na návštevu psychológa?

Vysvetlenie treba prispôsobiť veku. Základnou správou by malo byť, že odborná pomoc nie je trest ani dôkaz, že s dieťaťom niečo nie je v poriadku. Pomôcť môže paralela s fyzickým zdravím – so zlomenou rukou alebo angínou ideme k lekárovi, pretože má vedomosti, ktoré sami nemáme. Psychológ, psychoterapeut či psychiater môže podobne pomôcť s duševným zdravím. Je dobré vopred vysvetliť aj praktické veci, teda kam pôjdu, s kým sa stretnú a že prvá návšteva často slúži najmä na zoznámenie a zmapovanie situácie. Pri starších deťoch možno využiť aj pozitívne príklady ľudí, ktorých poznajú a ktorí otvorene hovoria o skúsenosti s terapiou.

Pre menšie deti môžu byť užitočné príbehy a edukačné materiály. Napríklad program „Všechpětpohromadě“ Národného ústavu duševného zdravia pracuje s animovaným príbehom detí, ktoré zažívajú ťažkosti a stretnú sa s psychologickou pomocou. Takýto príklad môže návštevu odborníka zbaviť tajomnosti a strachu.

Čo môžu rodičia a deti očakávať od návštevy odborníka?

Záleží na type odborníka a na tom, kde pracuje. Pediater môže situáciu základne posúdiť, zohľadniť aj telesné príčiny ťažkostí a odporučiť ďalší postup. V škole môže byť dostupný školský psychológ alebo iné poradenské pracovisko. Možno sa naň obrátiť aj vtedy, keď problém priamo nesúvisí so školou, ak má kapacitu dieťa prijať.

Psychológ sa pri práci s dieťaťom zvyčajne venuje tomu, čo prežíva, ako sa ťažkosti prejavujú a čo by mu mohlo pomôcť. Psychoterapia býva dlhodobejšia. Pri menších deťoch sa rozhovor často kombinuje s hrou, kreslením alebo ďalšími neverbálnymi technikami, pretože dieťa nemusí vedieť svoje prežívanie presne pomenovať. Niekedy sa to podstatné ukáže práve v tom, ako sa hrá alebo aké situácie vytvára.

Psychiater je lekár a môže predpisovať lieky. Jeho práca býva viac zameraná na symptómy a prípadnú medikáciu, zatiaľ čo psychoterapia zvyčajne ide viac do súvislostí a spôsobov prežívania. Tieto formy starostlivosti sa pritom môžu dopĺňať. Niektoré praktické techniky sa dieťa môže naučiť pomerne rýchlo, napríklad ako pracovať so spánkom či úzkosťou alebo ako oddialiť nutkanie na sebapoškodzovanie a využiť bezpečnejšie stratégie. Jedno hodinové sedenie však zvyčajne nevyrieši príčinu dlhodobých ťažkostí. Najmä pri deťoch môže chvíľu trvať, kým sa vytvorí dôvera a dieťa si nájde spôsob, ako o svojich ťažkostiach rozprávať.

Kedy prichádzajú na rad lieky?

Nejde iba o diagnózu, ale o mieru, v akej ťažkosti dieťa zaťažujú a vyraďujú z bežného života. Pri ADHD existuje účinná medikácia, nepotrebuje ju však každé dieťa. Podobne možno lieky využívať pri depresiách a úzkostiach, vždy však individuálne po odbornom posúdení. O vhodnosti medikácie však vždy rozhoduje lekár podľa konkrétnej situácie.

Je psychologická a psychiatrická pomoc dostupná bezplatne?

Áno, starostlivosť hradená zo zdravotného poistenia existuje, problémom býva dostupnosť. Detských psychiatrov a klinických psychológov je málo a situácia sa výrazne líši podľa regiónu.

Kontakty na zmluvných poskytovateľov možno hľadať prostredníctvom zdravotnej poisťovne, ktorá by mala mať zoznam odborníkov pracujúcich v zdravotníctve. Pomôcť môže aj pediater alebo škola, pretože často poznajú miestnu sieť služieb. V akútnej situácii sú k dispozícii krízové centrá, kde možno získať rýchlejšie posúdenie a odporúčanie ďalšieho postupu.

Veľká časť psychoterapie funguje v súkromnom sektore a je platená. Niektoré zdravotné poisťovne však prispievajú na psychoterapiu z fondov prevencie.

Čo môžu rodičia robiť preventívne pre duševné zdravie dieťaťa?

Predovšetkým prijať, že žiadny rodič nedokáže všetkému predísť. Na dieťa pôsobí genetika, škola, rovesníci aj širšia spoločnosť a rodič nemá všetky premenné pod kontrolou.

Pre dieťa je zásadné prijatie. Mali by sme prijímať jeho emócie, aj keď nie každé správanie je prijateľné. Dieťa môže byť nahnevané; hranica sa týka toho, čo v hneve urobí. Je rozdiel medzi odmietnutím emócie a tým, keď povieme: „Chápem, že si nahnevaný, ale nemôžeš druhého udrieť.“

Má zmysel pomenovať emócie, počúvať dieťa bez okamžitého hodnotenia a rád, brať vážne jeho pohľad a zaujímať sa o to, ako situáciu vníma. Rodič môže tiež priznať vlastnú chybu a ospravedlniť sa. Dieťa vďaka tomu vidí, že vzťah unesie nedokonalosť a že chyba nemusí znamenať odmietnutie. Bezpečný vzťah, v ktorom sa dieťa môže ozvať aj s nepríjemnými vecami, je jedným z najdôležitejších ochranných faktorov. Dôležitý je aj spoločne strávený čas.

Pomáha pravidelný denný režim?

Áno, najmä pri menších deťoch. Čím je prostredie chaotickejšie, tým zložitejšie sa v ňom dieťa orientuje. Pravidelný rytmus spánku, školy, jedla, odpočinku a voľného času môže prinášať pocit predvídateľnosti a bezpečia.

S pribúdajúcim vekom by však rodič mal dieťaťu postupne odovzdávať zodpovednosť aj právomoc rozhodovať o tom, kedy a ako zvládne svoje povinnosti. Malému dieťaťu vytvára režim dospelý, dospievajúci by sa mal čoraz viac podieľať na tom, ako si deň usporiada a niesť zodpovednosť za výsledky.

Režim potrebuje aj flexibilitu. Niekedy nemá zmysel trvať na pláne za každú cenu, keď je dieťa vyčerpané alebo sa zmenila situácia. Pravidlo má dieťaťu pomáhať orientovať sa, nie sa stať cieľom samo osebe. Z dlhodobého hľadiska je dôležitejšie hľadať rovnováhu medzi bezpečím, pravidlami, samostatnosťou a schopnosťou reagovať na aktuálne potreby.

A možno úplne najdôležitejšie je niekedy iba byť s dieťaťom a počúvať ho. Dospelý nemusí vždy okamžite poradiť alebo problém vyriešiť. Deti, najmä dospievajúci, často potrebujú predovšetkým priestor, kde môžu povedať, čo prežívajú bez toho, aby to hneď muselo viesť k nejakému riešeniu. Už samotná skúsenosť, že ich niekto vypočuje a berie vážne, môže byť veľmi dôležitá.

Ste zástankyňou trestov?

Skôr nastavovania hraníc. Dieťa nemôže robiť čokoľvek na úkor ostatných a s pribúdajúcim vekom sa má učiť zodpovednosti za svoje správanie a rozhodnutia. Hranice však môžu byť láskavé, zrozumiteľné a predvídateľné.

Problém nastáva, keď dlho všetko dovoľujeme a potom nečakane „vybuchneme“. Pre dieťa je takáto hranica mätúca, pretože vopred nevie, čo platí. Lepšie je včas povedať, čo sa očakáva a aký bude dôsledok, ak sa dohoda nedodrží. Napríklad pri domácich povinnostiach sa možno dohodnúť, čo sa stane, keď dieťa svoju úlohu nesplní. Nejde o náhodný trest v afekte, ale o vopred známe pravidlo.

Platí to aj pre školské známky? Má zmysel trestať dieťa za zlý prospech?

Trestaniu za známky by som sa skôr vyhla. Najskôr treba zistiť, čo trojka znamená. Dieťa sa nepripravilo, nerozumie učivu, je preťažené, má ťažkosti so sústredením alebo známka skutočne ohrozuje nejaký dôležitý cieľ, napríklad prijatie na školu? Bez toho nevieme, čo vlastne riešime.

Ak chceme, aby nabudúce uspelo lepšie, je užitočnejšie hľadať, čo potrebuje od seba, rodičov či prostredia. Možno potrebuje iný spôsob učenia, pomoc s plánovaním alebo iba realisticky rozložiť sily. Keď spojíme známky s trestom, môžeme namiesto motivácie posilniť strach a odpor voči škole.

Deti z prostredia, kde sa chyby a zlé známky netolerujú, môžu mať väčšie úzkosti, strach zo zlyhania alebo ťažkosti vôbec chodiť do školy. Ak chceme výkon zlepšiť, potrebujeme namiesto posilňovania pocitu ohrozenia skôr podporiť schopnosť učiť sa a zvládať neúspech.

Ako viesť deti k zdravému vzťahu k sociálnym sieťam a digitálnym technológiám?

Rodičia by mali začať od seba. Ako používam telefón pred dieťaťom? Dokážem ho odložiť, keď už dlho rolujem obsah? Máme spoločné pravidlá, napríklad že sa telefón nepoužíva pri jedle alebo po určitej večernej hodine? A platia tieto pravidlá aj pre dospelých? Deti veľmi rýchlo vidia rozpor medzi tým, čo od nich požadujeme a tým, čo sami robíme.

Inou vecou je priebežne sa s deťmi rozprávať o digitálnom svete. Sociálne siete sa v posledných rokoch veľmi rýchlo zmenili a majú mechanizmy navrhnuté tak, aby udržali našu pozornosť. Dieťa teda nebojuje iba s vlastnou vôľou, ale s prostredím vytvoreným tak, aby sa doň vracalo. Malo by rozumieť tomu, prečo rodičia nastavujú hranice a že nejde iba o svojvoľný zákaz. Toto vzdelávanie je dôležitejšie než predstava, že stačí dieťaťu povedať, aby telefón jednoducho odložilo.

Ideálne je sprevádzať ich on-line prostredím od nízkeho veku, postupne im ho predstavovať aj s rizikami, zaujímať sa o to, čo sledujú, s kým komunikujú a čo tam zažívajú. Nejde o výsluch ani plošnú kontrolu. Zmyslom je, aby dieťa vedelo, že môže prísť do kontaktu aj s niečím nepríjemným alebo trápnym a rodič sa najskôr pokúsi pochopiť, čo sa stalo.

Základná poučka teda znie: rozprávajte sa s deťmi. Pýtajte sa, čo v on-line svete robia a čo im prináša, hovorte o vlastných obavách a vysvetľujte riziká. Plošný zákaz bez rozhovoru zvyčajne nestačí. Keď dieťa vie, že môže o on-line skúsenostiach hovoriť bez okamžitého odsúdenia, rodič môže problém zachytiť skôr.

Pomohlo by zvýšiť minimálny vek na používanie sociálnych sietí?

Oddialiť vstup na sociálne siete dáva zmysel, pretože ich používanie môže dospievajúcim prinášať množstvo rizík. Najväčší problém však vidím v realizácii a presadzovaní. Ak systém nedokáže spoľahlivo overiť vek, deti zákaz ľahko obídu a pravidlo zostane iba na papieri.

Súčasne treba chrániť osobné údaje. Overovanie veku by nemalo znamenať, že sociálnym sieťam odovzdáme ešte viac citlivých informácií. Jednou z ciest môže byť nezávislé overenie, ktoré platforme oznámi iba to, či používateľ spĺňa vekovú podmienku, bez toho, aby jej odovzdalo celý doklad alebo ďalšie údaje. Technicky aj legislatívne je to však zložité a skúsenosti so systémami overovania veku ukazujú, že samotný zákaz bez funkčnej kontroly nemusí veľa zmeniť.

Popri vekových limitoch je dôležité tlačiť aj na platformy, aby deťom nesprístupňovali najrizikovejšie funkcie a nepoužívali mechanizmy, ktoré zvyšujú návyky. To je možno ešte ťažšia úloha.

Aký je váš názor na zákaz mobilov v školách?

V súčasnosti ho považujem za najlepšie riešenie, ktoré máme, hoci nie je ideálne. Keď majú deti v škole telefóny voľne k dispozícii, môže to obmedzovať priamu komunikáciu a vytvárať ďalší priestor na kyberšikanovanie. Zákaz môže tieto riziká znížiť a zároveň vysiela jasnú správu, že používanie telefónu potrebuje hranice.

Nastavenie by však malo zohľadňovať vek. Na prvom stupni môže dávať zmysel prísnejší režim, pri starších deťoch možno hľadať iný model. Školy zároveň riešia, že technológie môžu byť užitočné na vyučovaní a že rodičia chcú byť s deťmi v kontakte. Nie je to čiernobiela otázka.

Napriek tomu môže mať plošnejšie pravidlo výhodu v tom, že zodpovednosť neleží iba na konkrétnej škole. Dnes sa školy často dostávajú pod tlak z oboch strán: časť rodičov žiada úplný zákaz, iní chcú, aby dieťa mohlo telefón používať. Spoločné pravidlo môže tento konflikt zjednodušiť.

Ako posilňovať psychickú odolnosť dieťaťa?

Základom je bezpečný vzťah. Dieťa by malo vedieť, že má ľudí, ktorým môže povedať, čo prežíva a nemusí pred nimi svoje emócie skrývať. Čím viac vecí musí tajiť pred najbližšími, tým viac problémov zostáva iba na ňom.

Rodičia mu môžu pomáhať pomenovať emócie a hľadať zdravšie spôsoby, ako zvládať hnev, strach alebo napätie. Môžeme sa rozprávať o tom, čo v podobných chvíľach pomáha, spoločne skúšať upokojujúce stratégie a učiť dieťa, že silná emócia sa dá zvládnuť, aj keď je nepríjemná.

Užitočné je hovoriť o vlastnej skúsenosti. Dospelý nemusí pôsobiť ako niekto, kto nikdy nič ťažké nezažil. Keď dieťa počuje, že aj rodič niekedy cítil strach, zlyhal alebo musel hľadať spôsob, ako situáciu zvládnuť, môže to byť pre neho dôležitý vzor.

Odolnosť nevzniká tak, že dieťa ochránime pred každým problémom. Vzniká v bezpečí, kde sa môže pokúšať zvládať primerané ťažkosti, učiť sa z neúspechu a zároveň vie, že keď to bude nad jeho sily, má sa o koho oprieť.