Deti nerozlišujú medzi offline a online životom

Hovorí sa o nutnosti počítačovej gramotnosti aj o internetových hrozbách. Pritom zaobchádzanie s počítačmi je pre maloletých jednoduchšie ako pre mnoho dospelých…

Oveľa dôležitejšie ako technológie sú v tomto smere samotné deti, naše vzťahy a prístup k technológiám. Rodičia často podliehajú rôznym predstavám, ale nerozprávajú sa o tom s dieťaťom, neoveria si, čo na obrazovke skutočne robí a nesnažia sa rozumne posúdiť, či tam je skutočne problém.

Zároveň panuje istá roztrieštenosť diskusie vo verejnom priestore, ktorá je daná tým, že sa k téme vyjadrujú rôzne skupiny. Raz sú to zástupcovia vzdelávacieho systému a tí, ktorí dbajú na správnu prípravu dnešných detí na výzvy budúcnosti. Ich generácia musí vedieť vyvíjať inovácie a v tom sú technológie, obrazovky, softvér obrovskou vymoženosťou, ktorú nesmieme vo vzdelávaní prehliadať. Výskumy ukazujú, že je veľmi dôležité zapájať a využívať technológie do výučby, budovať u detí digitálnu gramotnosť, schopnosť informatického myslenia. V českom vzdelávacom systéme sa prinajmenšom na formálnej úrovni darí zaraďovať do škôl informatické myslenie, niektoré prvky už od prvých tried. Iná vec je, že nie všetky školy na to kladú dostatočný dôraz a pedagógovia nemajú vždy metodickú podporu. Nepripravenosť mnohých pedagógov nie je spôsobená vekom alebo nechuťou. Z vlastnej skúsenosti viem, že je obrovské množstvo tých, ktorí majú záujem zapájať technológie do vzdelávania to robia a sú veľmi motivovaní, nemajú však na to vo výučbe dosť času či podpory a bývajú zviazaní rôznymi predpismi.

Téma, že obrazovky môžu byť pre deti nebezpečné a návykové, rozvíjajú detskí psychológovia, pediatri a sociológovia. Aj to je legitímny pohľad. Technológie prinášajú aj riziká, či už ide o závislosť od hier, kyberšikanu, alebo nespokojnosť s vlastným telom. Je to veľmi komplikované aj pre mňa, hoci sa touto témou zaoberám už veľa rokov. Nedá sa totiž povedať, že keď deti používajú obrazovky, budú mať konkrétny problém, pretože záleží na spôsobe, akým to robia, ako dlho, kde, kedy alebo s kým.

Dnešná generácia detí dokáže používať digitálne technológie samozrejmejšie ako rodičia a starí rodičia. Ale z výskumov vyplýva, že digitálna gramotnosť, čo je schopnosť efektívne využívať technológie, u mladšej generácie skôr klesá. Deti a mládež dnes poznajú prevažne hry a sociálne siete, lenže videohry sú oproti tým z môjho detstva veľmi jednoduché, „user friendly“, pretože sa samy prispôsobujú úrovni hráča. Keď je neskúsený, hra to rýchlo rozpozná a predkladá mu výzvy takým spôsobom, aby ich zvládol, neodradili ho a on sa v tej hre dlho udržal.

Predtým to tak nebolo, hry boli ťažšie a potrebovali sme viac času na postup do ďalších levelov. Sociálne siete sú tiež jednoduché a intuitívne. Používateľský dizajn aplikácií sa rovnako vyvíja k väčšej intuitívnosti a jednoduchosti, a tým dochádza k zakrývaniu mechanizmu ich fungovania, lenže práve jeho poznanie by malo byť základom digitálnej gramotnosti. Jednoduchosť je lákavá.

Na prvých počítačoch bolo náročné niečo nainštalovať a rozbehnúť program, ale stiahnuť si novú aplikáciu, novú hru a hrať je dnes jednoduché a nevyžaduje to hlbšie znalosti. Počítačová gramotnosť tak dnes skôr klesá.

Myslíte si, že bude časom každý vedieť programovať?

To je prognostická otázka, na ktorú nemám odpoveď. Zo všetkých detí nebudú programátori alebo tvorcovia videohier. Či budú musieť vedieť programovať, aby obstáli v tom ďalšom svete, je veľká otázka. Možno áno. V súčasnosti sa napríklad veľa hovorí o umelej inteligencii. Schopnosť používať dostatočne kreatívne a dobre jej nástroje, tak ako sú dostupné, vyžaduje základnú znalosť jednoduchých príkazov a jednoduchých jazykov. Neznamená to všeobecnú znalosť programovania, ale u dnešných detí sa bude táto potreba zvyšovať. Budú potrebovať prinajmenšom zručnosti alebo znalosti v algoritmizácii, pretože vývoj je veľmi rýchly. Keď stroje prevezmú veľkú časť takých úloh, ktoré dnes robia ľudia (čo nevidím ako problém, prečo by ľudia mali robiť veci, ktoré zvládnu stroje), úspešní budú tí, ktorí budú schopní takéto mechanizmy využívať a zdokonaľovať.

Čo si máme predstaviť pod pojmom fungovanie detí na sieťach?

U nás si dospelí ako prvé vybavia Facebook, ale ten deti a dospievajúci takmer vôbec nepoužívajú. Často tam majú profil, ale nie je to ich primárna sieť. V našom prostredí najviac používajú Instagram, TikTok a YouTube, čo je tiež sociálna sieť, pretože si tam môžeme vytvoriť profil, sledovať ďalšie profily, lajkovať, komentovať. V zahraničí je populárny Snapchat, mladých láka aj BeReal.

Pri písaní knižky Hry, siete, porno bola pre mňa časť o sociálnych sieťach najťažšia. Je to veľmi komplexné a ako som už povedala, nezáleží na tom, či dieťa alebo dospievajúci na tej sieti je alebo nie, ale akým spôsobom ju používa, kedy, s kým a čo tam robí. Vo výskumoch pred piatimi rokmi sa objavoval takmer výhradne názor, že sociálne siete sú pre deti a dospievajúcich problematické. Počas kovidu sa to začalo meniť. Ukázalo sa, že sú určité sféry, ktoré môžu byť pozitívne. Bol to skvelý nástroj umožňujúci zostať v kontakte s niekým, koho nemôžete vidieť, alebo ako vyhľadávať informácie napríklad o prekonaní depresívneho stavu. To pretrváva.

Pre mladých sú sociálne siete primárnym zdrojom informácií, či už je to dobre, alebo nie. Keď dieťa potrebuje odpoveď na vlastné otázky, zvolí YouTube, pretože je zvyknuté na audiovizuálny obsah a vo veľkej miere tam nájde veci vysvetlené takým jazykom, ktorému rozumie. Na sociálnych sieťach sa rozvíjajú aj témy, ktoré môžu byť veľmi prínosné, či už sú vzdelávacie, alebo sa vyjadrujú k spôsobom, ako prekonať úzkosť alebo anorexiu. Rozhodne je tam obsah, ktorý je dobré vidieť, nie je problematický a môže pomôcť.

Problém vzniká, keď siete používam spôsobom, ktorý mi ubližuje, keď sa napríklad porovnávam s ostatnými. Alebo keď sociálnymi sieťami vyplňujem každú svoju voľnú chvíľku a nemám čas zostať so svojimi vlastnými myšlienkami. To začína byť dnes problém, pretože často vôbec nemáme čas zamyslieť sa nad tým, ako sa cítime, čo je dôležité pre nás osobne a nie to, čo chcú ostatní, aby sme to považovali za prioritu a možno si potom kúpili ich produkt. To sú veľmi zaujímavé otázky, o ktorých sa dostatočne nehovorí. Médiá ponúkajú väčšinou ako riešenie meditáciu a mindfulness. Pomáha to obmedziť použitie technológií len vtedy, keď ich potrebujeme a vhodne ich nastaviť. Nakoniec je však len na nás, aby sme to zvládli a ustáli. Keď budem upadať do úzkostí a obáv, algoritmy sociálnych sietí ma svojou silou veľmi rýchlo stiahnu a bude mi to škodiť.

Človek teda musí prejaviť vôľu, chuť a snahu, aby sa z toho nejako vymanil?

Áno. A pre deti aj dospelých je to veľmi ťažké. Dlho by sme sa mohli rozprávať o algoritmoch YouTube, ktoré pracujú s tým, že keď ma nejaký obsah rozčúli, alebo sa budem báť, tak tam zostanem dlhší čas a budem komunikovať s ostatnými. Psychologické stratégie, ktoré algoritmy používajú, sú veľmi silné, aj dospelý im ťažko odolá. Veľmi sme ako svetová spoločnosť zaspali v otázke regulácie zneužívania našej pozornosti. Nemôžem naivne očakávať, že sa to čoskoro zmení. Lenže predpokladať, že keď budeme dostatočne silní, tak nás to neovplyvní, je scestné. Pokiaľ som dospievajúci, mám veľa voľného času a všetci okolo mňa to robia, prečo sa mám snažiť niečomu odolávať.

Aká je úloha sociálnych sietí alebo hier v socializácii dieťaťa?

Dnešné deti nerobia rozdiel medzi offline a online životom. Diskusiu založenú na takomto rozdiele je lepšie s nimi vôbec neotvárať, pretože je pre nich nezmyselná a nepochopiteľná. Keď prídu zo školy, pokračujú v rozhovore začatom s kamarátmi v triede napríklad na WhatsApp a nie je na tom nič divné, robia to aj dospelí. Rôzne role si skúšajú nielen v hrách, ale vytváraním niekoľkých rôznych profilov na rovnakej sociálnej sieti, aby skúsili byť niekým iným. Siete dnes hrajú v socializácii skutočne zásadnú úlohu, pretože komunikácia je pre ne kľúčová. Vo fáze dospievania je psychologickým cieľom jednotlivca vytvoriť si vlastnú identitu a nájsť svoje miesto v spoločnosti, a to sa môže uskutočňovať jedine v skupine. Dospievajúci si v nej potvrdzuje, kým je. To sú veci, na ktoré sociálne siete reagujú veľmi dobre. Môže tam dochádzať k negatívnym veciam, napríklad k problémom s prijatím vlastného tela na pozadí dokonalých fotiek v skupine, ale na druhej strane si možno nájsť skupinu s podobnými záujmami.

Deti dnes nie sú viazané na svoje geografické okolie alebo na to, s kým chodia do triedy. Online môžu nájsť kamarátov s rovnakými koníčkami aj rovnakými problémami, ktorých by inak nestretli. Obrovské množstvo informácií každého druhu však prináša aj problémy. Napríklad v detskej psychológii a psychiatrii sa viac hovorí o problematike sebapoškodzovania – deti medzi sebou ľahko zdieľajú stratégie, ako si ublížiť bez toho, aby sa to dalo spoznať. Sociálne siete pracujú so širokým spektrom možností a veľmi záleží na tom, akým spôsobom informácie používame. Nedá sa jednoznačne povedať, že sú dobré, alebo naopak zlé.

Takže záleží na tom, ako dieťa obrovské penzum informácií znesie a ako sa s nimi naučí zaobchádzať?

Ukazuje sa, že deti s dobrým rodinným zázemím, fungujúcimi vzťahmi a komunikáciou, ktoré sa doma cítia bezpečne a nemajú potrebu niečo skrývať (teda ani aktivity na internete, pretože ich s nimi rodičia partnersky riešia), používajú internet menej rizikovo. Tie, ktoré majú problémy a hľadajú únik, ľahšie padajú do závislosti, ktorá plní úlohu copingovej stratégie, v živote je mi blbo, ale pri hre je mi dobre. Keď dieťa žije v prostredí s rodičom, ktorý nastavuje zdravé hranice a zároveň o nich s dieťaťom hovorí a pracujú na tom spoločne, je oveľa väčšia šanca, že to dopadne dobre.

Aké sú rodičovské mýty alebo omyly, okrem nepochopenia neoddeliteľnosti online a offline života detí a dospievajúcich?

Je toho viac, ale nechcem rodičom ukazovať, že robia niečo zle. Byť rodičom nie je jednoduché, nemôžeme byť dokonalí a to by nás nemalo stresovať. Nemali by sme však zakaždým, keď dieťa interaguje s obrazovkou, hovoriť o závislosti, pretože to narúša náš dôverný vzťah a dieťa sa potom nemusí cítiť bezpečne, keď si bude jednoducho chcieť s niekým normálne písať alebo si zahrať. My sme kedysi pozerali televízne seriály, dnešné deti hrajú hry, pretože je to zábavnejšie a zaujímavejšie.

Ani časové limity nie sú vždy riešením a veci môžu byť veľmi flexibilné, s dieťaťom sa môžeme dohovoriť na čomkoľvek. Zásadné je komunikovať a uvedomiť si, že technológie a obrazovky vrátane televízie by nemali vypĺňať všetok jeho voľný čas. Dieťa potrebuje mať zážitky s reálnymi kamarátmi, musí mať čas na rodinu, aby sa budovali zdravé vzťahy, aby mohlo mať bezpečné zázemie, koníčky, pohyb, pretože to sú všetko kotvy, ktoré ho pri problémoch v živote podržia.

Môže mať dlhé zotrvanie dieťaťa pri obrazovke fyzický vplyv na jeho organizmus?

Dnešné deti spia oveľa menej ako deti pred sto rokmi a spia oveľa menej, ako by mali. Často sa napríklad poruchy pozornosti pripisujú používaniu digitálnych technológií, lenže nie je to vždy také jednoduché, často je príčinou aj nedostatočný spánok. Všeobecne by sme nemali používať obrazovky pred spaním, pretože ich modré svetlo narúša spánok, no aj psychologická excitácia hrou alebo filmom, môže narušiť schopnosť upokojiť sa a zaspať.

Je možné niečo zmeniť v čase dospievania, keď už rodičovská autorita nefunguje ako v mladšom veku?

Zrejme sa nepodarí prinútiť 16 ročného tínedžera, aby trávil v digitálnom svete menej času. Na vytváraní iných koníčkov je potrebné pracovať skôr. Ale predstava, že rodič v tomto veku dieťaťa nemôže robiť nič, je tiež mylná. Stále môže so svojim potomkom hovoriť a zaujímať sa o jeho život. Pokiaľ sa dieťa naučí s rodičom zdieľať v mladšom veku, môže v tom pokračovať aj v puberte. Môžu mať spoločný záujem alebo aktivitu. Raz mesačne sa môžu spolu previesť na bicykli a budú pri tom spolu, aj keby si nič nepovedali.

Ako rodičia by sme mali od začiatku nastaviť pravidlá zdravého používania zariadenia, napríklad nespať s mobilom pri hlave a nechať ho vo vedľajšej miestnosti, používať technológie čo najmenej na výlete alebo dovolenke a nikdy pri spoločnom stolovaní. Záujem, komunikácia a rozumné pravidlá sú účinnejšie ako zákazy, alebo článok sprostredkovaný dieťaťu z médií. Niekedy samozrejme musíme prehryznúť komentáre, ako sú všetky tie sociálne siete a YouTube hlúpe. Možno rodiča poteší, že z dostupných výskumných dát o deťoch v puberte a mladých dospelých vyplýva, že chlapci trávia na videohrách a dievčatá na sociálnych sieťach najviac času medzi 14. a 17. rokom, potom sa čas pri obrazovkách skracuje. Majú viac voľného času, potrebujú sa od rodičov odpútať a je to jeden zo spôsobov, ako tráviť čas s kamarátmi.

Je teda rozdiel medzi chlapcami a dievčatami?

Ide skôr o to, že ak by sme hľadali rizikových používateľov sociálnych sietí, tak medzi nimi bude veľa dievčat. A medzi závislými od hier bude výraznejšia prevaha chlapcov.

Prečo? Ide o psychické nastavenie?

To je otázka, na ktorú vedci stále hľadajú odpoveď. Zo všeobecného hľadiska by som povedala, že dievčatá väčšinou preferujú sociálny kontakt a vzťahy a nájdu ich na sociálnych sieťach. Chlapci radi súťažia, alebo niečo riešia, hry sú pre nich preto lákavejšie. Hry však hrajú rovnako dievčatá ako chlapci a chlapci sú na sieťach v rovnakej miere ako dievčatá. V tom problematickom spektre sa však vyskytujú menej. Na webe zdravagenerace.cz je obsiahly a veľmi dobre spracovaný výskum UPOL o oblasti sociálnych sietí a hrách, z ktorého možno vyčítať mnohé ďalšie informácie.

Vedia rodičia, čo robia ich deti na internete?

Väčšinou nie, ale myslia si, že to vedia.

A mali by to vedieť?

Som presvedčená, že áno. Urobia to tak, že sa od začiatku budú zaujímať, nebudú odsudzovať a zároveň sa nechajú niekedy poučiť. „Táto sieť vyzerá zaujímavo, ale ja o tom nič neviem. Môžeš mi to ukázať?“  – „Ja mám pocit, že na Facebooku trávim veľa času, je to silnejšie ako ja. Ty tomu rozumieš viac, nemohla by si ma strážiť, alebo mi poradiť, čo s tým?“

Sú rozdiely v prístupe rodičov v rôznych krajinách?

Sú rôzne prístupy, ale v rámci výskumov zatiaľ, bohužiaľ, nie sú príliš preskúmané kategórie mediálneho rodičovstva. Zatiaľ bolo len rozdelenie reštriktívny rodič – rodič, ktorému je to jedno – rodič niekde medzi tým. Snažíme sa to rozvrstviť. Vieme, že v rámci EÚ sú ľudia v severských krajinách benevolentnejší, ale veľmi tam s tým pracujú a ich školský systém veľmi dobre vzdeláva v digitálnej gramotnosti. Francúzi a rodičia na juhozápade Európy sú skôr reštriktívni. Česi sú v tomto kontexte rodičia skôr benevolentní a veľká časť to vôbec nerieši.

Dajú sa deti pripraviť na všetko zlé a nenávistné, s čím sa môžu stretnúť online?

Digitálny svet nie je taký odlišný od reálneho. Ohováranie v škole a na sociálnej sieti sa šíri rýchlejšie a ďalej, ale inak je to veľmi podobné. Veľa rodičov to jednoducho vzdá. Je toho toľko, že im úplne rozumiem. Nemusíte však byť experti. Keď mi v siedmich rokoch dcérka bez zlého úmyslu povie, že na WhatsApp majú skupinku „Maruška je krava“ a jediný, kto v nej nie je, je Maruška, tak sa jej môžem opýtať, ako by sa ona cítila, keby bola na Maruškinom mieste. Môžeme si spolu sadnúť k YouTube a ukázať dieťaťu, ako to tam funguje. Môžeme sa podeliť o pocit, že naša dovolenka v Krkonošiach bledne pred fotkami z Karibiku niektorých známych. Dôležité je rozvíjať taký typ komunikácie, ktorý nenápadne poukáže na to, čo sa na sieti môže diať.

Online však dieťa môže naraziť na situácie, s ktorými sa offline nestretne.

Samozrejme. V školách vidíme veľký záujem detí o spôsob fungovania sietí, ktorý stúpa s vekom. Nehovoríme im, že Instagram je zlý, ale do detailu s nimi prechádzame, ako fungujú jeho algoritmy, aké sú za tým psychologické štúdie a ako ich to vodí za nos. Podľa výskumov aj samotná informovanosť pomáha. Deti úplne pred všetkým neochránime. Niekedy sa musia popáliť, byť v tej skupine „Maruška je krava“, aby im to došlo. Neodsudzujme ich, ale starostlivo to s nimi preberme.

Má sa rodič kde poradiť?

Dobre funguje sieť preventívnych programov v školách, ktoré sa zameriavajú na kyberšikanu, stalking, alebo závislosti. Je čoraz viac seminárov o nástrahách internetu. Preventívne programy sú financované MŠ ČR. Záleží tiež na regióne, alebo škole. Potrebujeme čas, energiu a priestor vo výučbe. Vychádza veľa článkov a rozhovorov v médiách. Rodič, ktorý v našom prostredí informácie vyhľadáva, tak sa k nim ľahko dostane.

Ako sa dá deťom ešte pomôcť?

Môžeme im ukazovať kvalitné weby, kde môžu robiť niečo zaujímavé, profily, kde môžu niečo získať, upozorniť ich na záujmové komunity. Ja som sa snažila svojim deťom občas vnútiť hru odlišnú od tých, ktorú hrá väčšina. Môžeme ponúkať dobrý obsah, ale nezabúdajme, že dieťa má právo ho odmietnuť. Vzdelávacia hra je fajn, ale každý si musí niekedy oddýchnuť.

Ako ubližujeme deťom, keď zaradíme ich život do svojej online komunikácie?

Na klasických sociálnych sieťach by sme sa tomu mali vyhýbať. Nejde len o obnažené alebo bábätkovské fotky, ale o akékoľvek pozície alebo situácie, ktoré môžu byť pre dieťa skôr alebo neskôr trápne. Existuje obrovská šanca, že v puberte si ich jeho kamaráti nájdu. Môžeme sa s deťmi o zverejnení poradiť, je však otázka, nakoľko 5–10 ročné dieťa môže niečo také posúdiť.

Veľa influenceriek používa svoje deti ako marketingový ťahák. V EÚ sa teraz rieši, či to regulovať. Má dieťa nárok na časť príjmov, keď výrazne prispieva k lepšiemu zárobku?

Ako spoznáme digitálnu závislosť u svojho dieťaťa?

Neskoro. Ale spresnime, že v rámci klasifikácie chorôb v psychológii a psychiatrii oficiálne existuje iba závislosť od digitálnych hier. Tá sa prejavuje rovnako ako ktorákoľvek iná nelátková závislosť: neustále myslím na hranie, nedokážem si ho odoprieť ani vo chvíli, keď to môže poškodiť moju prácu, štúdium alebo sociálne vzťahy, riešim hraním problémy, klamem o tom, koľko času tým trávim, a pod.

Čo v takej situácii robiť?

Nestačí dieťaťu zakázať, alebo vziať počítač. Je nutné vyhľadať odborníka – adiktológa alebo psychiatra. Vhodným spôsobom je rodinná terapia, ktorá nás znova vracia k rodinnému prostrediu, komunikácii a fungujúcim vzťahom. Lenže nie každý, kto trávi veľa času online, musí byť závislý. Sledujme, čo deti robia a ako sa správajú. A keď sa to stane práve tomu nášmu, nevyčítajme si to, pretože sa to môže prihodiť naozaj každému a nemusíme to rozpoznať.